Ako hovorí, podivil sa, prečo ich má vítať takto v noci, tak mu rýchlo vysvetlili, že nejde o družobnú návštevu, ale vpád vojsk. Všetci boli vtedajšími mládežníckymi funkcionármi. „Viedol som združenie detských a mládežníckych organizácií, kam patrili pionieri, školy a dokonca skauting. Vtedy už nebolo ČSM a ešte nie SZM,“ vysvetlil.
Vybrali sa do práce na terajšiu Ulicu kniežaťa Pribinu. Aj vo vedľajšej budove, kde sídlil okresný výbor strany, sa svietilo. Všetci čakali, čo sa bude diať. Do rána sa správa o invázii rozšírila a predpoludním bolo v budove a okolí 200 ľudí. „Našou hlavnou snahou bolo, aby sa zachoval pokoj, veď po Bratislave bolo najviac vojsk sústredených práve v Trenčíne. Prijali sme zásadu, že nebudeme zasahovať a verejnosť budeme vyzývať k pokoju. Zdôrazňovali sme im, aby sa nedali vyprovokovať. Ľudia to pochopili, síce boli menšie incidenty, hádzali do tankov kamene, pálili ruskú vlajku, ale nič vážnejšieho, čo by mohlo vojakov vyprovokovať k streľbe, našťastie, nenastalo. Veď, čo by sme s holými rukami zmohli proti tankom? Ako predstavitelia mladých ľudí sme mali vtedy najviac problémov, presvedčiť najmä ich. Inváziu zle znášali, boli horkokrvní. Robotníci boli vo fabrikách, ale študenti mali prázdniny. Napokon sme sa dohodli na vylepovaní letákov a vyjadrovaní odporu nápismi po stenách a uliciach,“ spomína na prvý deň vpádu armád Tomša.
Ich akciou bola petícia, ktorú umiestnili pri mestskom úrade. „Spísali sme asi desať požiadaviek, medzi nimi, aby Rusi odišli z mesta preč, že je tu pokoj a sami si dokážeme zabezpečiť bezpečnosť. Hliadkovali v meste a mierili na ľudí so zbraňami. Stačila malá zámienka a mohlo dôjsť k tragédii. Navrhovali sme, aby išli k Váhu za Skalkou. Pod petíciu som sa samozrejme podpísal a hneď bol problém. Vzali nás kvôli tomu na komandatúru. Najskôr nám ponúkli aj tlmočníčku a po debate s veliteľom Šmatkom vyzeralo, že sme sa pochopili. Nám aj im išlo o pokoj v uliciach. Vtedy však vošiel veliteľ kontrášov a ako prvé vyhnal tlmočníčku so slovami, že my musíme vedieť po rusky. Na nás zareval, aby sme nevyskakovali, že nás dá zavrieť a keď bude chcieť, tak aj zastreliť. My sme skonštatovali, že sa nemáme o čom baviť a odišli sme.“ Vojtech Tomša pracoval na svojom poste až do roku 1970. Ako hovorí, neporazili nás Rusi, ale my sami. Z práce ho vyhodili v roku 1970. Dnes s úsmevom dodáva, že mu vlastne finančne pomohli. Ako predseda mal 2800 hrubého a ako pomocný robotník 3200, ale čistého. Počas obdobia normalizácie ho sklamali postoje mnohých ľudí, ktorí dokázali bleskovo otočiť kabáty. „Ja som bol jeden deň komunistom, ale na druhý, bez toho, aby som zmenil názor, som sa stal pravicový oportunistom.“ Problémy nemal len on, ale i deti, ktoré sa nedostali do škôl, kam chceli. Aj keď už nebol vo funkcii, organizoval niektoré športové akcie, minifutbalové, nohejbalové. „Keď ma na nich videl môj nástupca Ambro, začal vykrikovať, čo tu ten robí, že zavolá bezpečnosť.“ Vojtech Tomša od roku 1963 až do roku 1978 pripravoval pre trenčiansky futbalový klub spravodaj, ktorý vychádzal k zápasom. „Tam som písal, ale pod cudzím menom. Samozrejme som chodil na štadión a aj na to niektorí poukazovali, že tam nemám čo robiť.“
Tomša si z augustových dní odniesol dva silné zážitky, jeden pozitívny, ako ľudia pochopili situáciu a boli disciplinovaní, na druhej strane ho zarazilo, že mnohí, ktorí s nimi spolupracovali, sa celkom otočili. „To bola nepríjemná skúsenosť. A aj to, že to, čo sme my naštartovali, čo sa začalo budovať, si potom v 70-tych rokoch privlastnili iní.“