drením, že šport ako taký, nie je na Slovensku žiadnou popoluškou.
Naopak možno konštatovať, že práve športovci najviac propagujú našu vlasť. Celý svet z minulosti dobre vie, kto boli manželia Zátopkovci, Čáslavská, Kratochvílová, Nepela, Divín a ďalšie osobnosti z čias minulých.
Zacharove zlato
V neposlednom rade treba medzi tieto športové celebrity zaradiť aj známeho boxeristu - Janka Zacharu, žijúceho v Novej Dubnici. Ten pre vtedajšie Československo získal v roku 1952 na olympiáde v Helsinkách historickú zlatú medailu. Niet sa čo čudovať, koľko radosti bolo vtedy v duši tohto ambiciózneho športovca a ako táto udalosť preletela šírym svetom. Mesiac august je nielen preto šťastným pre Janka Zacharu, lebo okrem najcennejšieho olympijského kovu si v tomto mesiaci každoročne pripomína aj - svoje narodeniny. Človeku sa ani veriť nechce - ale v stredu 27. augusta 2008 sa Janko Zachara, rodák z Kubry dožíva pozoruhodných 80. narodenín!
Janko, ako ho v celom regióne Slovenska už roky volajú, má v Novej Dubnici svoj rodinný domček, záhradu a vnukov. Vo svojom bydlisku požíva úctu a všade, kde sa objaví ukazujú naňho prstom a šepkajú si, to je on - olympijský víťaz v boxe Janko Zachara. Má za sebou dve skvelé olympiády, ale najmä na tú zlatú - helsinskú určite nikdy v živote nezabudne.
Chcel byť futbalovým brankárom
Tak ako väčšina deťúreniec, aj on v rodnej obci hrával futbal a nesmierne túžil byť futbalovým brankárom, keď túžil vtedy byť slávnym Fr. Pláničkom. Jeho útla postavička bola najvhodnejšia na krídlo, úlohu brankára si však vyskúšal a veľmi sa mu zapáčila. Pri jednej robinzonáde - v priateľskom zápolení mu protihráč skočil na ruku a tá musela do sadry. Počas jeho rehabilitácie si medzičasom našli iného brankára, čo ho tak rozčertilo, že od futbalu radšej odišiel. Už v detstve mal teda možnosť okúsiť, aký vie byť šport krutý a zakúsil prvú lekciu. Všetko zlé býva na niečo aj dobré, lebo jeho ďalšie kroky z futbalových trávnikov smerovali do trenčianskej Sokolovne, kde bývali boxerské zápolenia. Hoci nemal ani tých päť korún na vstupné, vždy si našiel priestor, ako ufrknúť usporiadateľovi, dostať sa na balkón, aby po špičkách mohol sledovať dianie v ringu. Všetko, čo sa týkalo boxu, ho chytilo za srdiečko a v pätnástich rokoch sa hlásil u trénera Podhradského, že chce byť vytúženým pästiarom. Tu sa vlastne začína jeho púť k olympijskému zlatu, hoci v prvom skutočnom zápase od akésiho Belku dostal taký úder do žalúdka, že videl všetkých svätých...
Bránu na olympiádu mu otvoril J. Torma
V roku 1943 boxoval za BC Tiberghien a na majstrovstvách Slovenska o rok na to v Dubnici získal 3. miesto. S týmto klubom sa po oslobodení prebojoval do celoštátnej ligy a najvýraznejší úspech - ako učeň závodu RŠK Slovena Trenčín získal na Všeslovanských majstrovstvách v pražskej Lucerne, kde zvíťazil. Veľmi intenzívne mu začal pomáhať najmä Julo Torma, ktorý mu otvoril olympijské brány - Londýn 1948. Janko bol vtedy v takej forme, že vo svojej váhovej kategórii porazil majstra Európy Maďara Bogácsa a začali mu šiť olympijský oblek...
Znenazdajky obdržal telegram, že je vyškrknutý z nominácie, namiesto neho pocestuje funkcionár. Toto ho natoľko rozčertilo, že tento vyučený strojný zámočník z trenčianskej Meriny hodil rukavice do kúta a viac ich už nechcel. Julo Torma však získal zlatú olympijskú medailu, čo bolo preňho veľkou motiváciou a preto opäť ich oprášil a trénoval viac ako predtým.
Po zdravotných peripetiách a natrhnutému obočiu, za výdatnej pomoci J. Tormu sa dožil nominácie na XV. olympijské hry do Helsínk, kde štartoval v perovej váhe do 57 kg.
Historická udalosť
„V sobotu 2. augusta 1952 som vyhral zlatú olympijskú medailu. V boji s Talianom Sergiom Caprarim sa mi splnilo to, po čom sníva každý športovec. Získal som zlatú olympijskú medailu a to hovorí za všetko,“ vyznal sa Janko Zachara. „Pamätám si na to, ako by to bolo včera. V šatni sme sa pripravovali vedno s mojím súperom a Talian ako i jeho tréner si pospevovali, aby mi nahnali strach. Snažil som sa rozhodnúť hneď, a sem-tam som poslal súperovi patričnú vizitku aj ja. V treťom kole to už bola regulárna bitka, nik nechcel ustúpiť, ale ja som bol lepšie pripravený. Bil som hlava-nehlava, no stačil som sa vyhýbať jeho úderom. Vraj to bolo jednoznačne, ale veľa si z toho nepamätám. Rozhodcovia usúdili a ich verdikt znel 2:1 v môj prospech. Keď som počul z rozhlasu moje meno, vyskočil som z ringu k našej výprave, bol som nesmierne šťastný, takmer som si zabudol prevziať olympijskú zlatú. Hrala sa hymna, na stožiari viala naša zástava, všetko bolo na moju počesť. Svoje pocity neviem opísať, to sa musí jednoducho prežiť. Pred finále som nebol nervózny. Psychicky mi pomáhal talizman: ako malému chalanovi mi kúpila sestra na púti malinkú figúrku svätého Antonka. Mal som ho zašitého naboku boxerských trenírok...“
Klesol v rohu na stoličku. Osviežujú ho mokrou špongiou, sťahujú mu rukavice. Je dobitý na nepoznanie, ale najšťastnejší, aký môže človek byť. Prijíma gratulácie, stisky rúk od priateľov, poťlapkania, darčeky.
Medailové poradie v kategórii do 57 kg bolo: 1. Zachara (Československo), 2. Caprari (Taliansko), 3. Leisching (Južná Afrika) a Ventaja (Francúzsko).
„Štangľa“ uhorskej salámy
Dokonca Maďar Erdeia mu doniesol „štangľu“ uhorskej salámy, ktorú mu slúbiľ v prípade víťazstva. Si chlap, Janko! Hala skanduje „ Sakara, Sakara“! Na počesť chlapca nedaľeko od Trenčína. Štartoval aj na nasledujúcej olympiáde v Melbourne. V prvom kole nemal súpera. V druhom vyhral nad Kórejčanom Chungom, v treťom mu zatarasil cestu už vo štvrťfinále Fín P. Hämäläinen. Tesne na body. Za zlato dostal Zachara od vtedajšieho ministra obrany Čepičku hodinky, kožený kabát, opušťák z vojenčiny a povýšenie. Zo slabého vreckového, ktoré mali naši olympionici kúpil v Helsinkách vtedy polročnej dcérke látku na šaty, manželke päť olympijských šatiek a otcovi cigarety. Pre seba si nekúpil nič, domov si doviezol akurát modriny...
Janko ani v dôchodkovom veku nezanevrel na jeho najobľúbenejší šport - box. Možno ho pravidelne vídať najmä v spoločnosti mnohých začínajúcich športovcov (nielen boxeristov) po celom našom regióne, ktorým odovzdáva pozlátené a nezaplatiteľné celoživotné skúsenosti. Nás iba teší, že zavíta aj na športové podujatia, kde pozorne sleduje zápolenia a potleskom vie ohodnotiť a oceniť každý úspech.
Naposledy trénoval Evu Sládekovú
V minulosti Janko trénoval napríklad tenistky Trenč. Teplíc, v súčasnosti aj prvú slovenskú bedmintonistku na OH v Pekingu - Evu Sládekovú (26-ročnú rodáčku z Trenčína), ktorá dokonca v minulosti trénovala box. Ako sa vyznala - Zacharove trénigy jej pomohli pri posilňovnaní nôh a najmä takzvaným tancovaním v ringu získala väčšiu výbušnosť a mrštnosť. Zároveň jej to pomohlo zlepšiť nielen fyzickú kondíciu, ale aj postreh, reflex a priestorovú orientáciu na kurte.