Helena Piknová, 57 rokov, Trenčín:
- Zo Sihote sme každý deň chodievali okolo vojenského okruhu a tankov. Často sme sa rozprávali s vojakmi. Oni veľakrát nevedeli, kde sú a prečo sú tu. Všetci sme sa akosi nevedeli vysporiadať s tým, čo sa vlastne stalo. Dovtedy sme boli s Rusmi priatelia. Rodičia sa dosť báli, mali z toho stresy. Otec bol profesionálny vojak. Na mesiac ich všetkých zavreli na pracovisku a nesmeli ísť domov.
František Šebesta, 67 rokov, Trenčín:
- Vtedy som pracoval v automobilovom opravárenskom závode. Skončila nám zmena, chceli sme vyjsť von. Pred bránami však už stáli „naši bratia“, vraj sa tu pohybujú protištátne živly. Do rána nás tam nechali čakať. Vtedy sme sa mali postaviť a dokázať tú demokraciu, ktorú máme teraz. Možno by sme mali Švajčiarsko na Slovensku, ale „prešustrovali“ sme tú dobu. Máme jednu chybu. Slovenský národ bol vždy manipulovaný. Takým národom budeme vždy, je to naša chyba, údel.
Súlovský Miroslav, 62 rokov, Trenčín:
- Po príchode vojsk bol v Trenčíne zákaz vychádzania. Popri Váhu sme po ôsmej hodine chodievali domov, aby nás nechytili. Sedávali sme na námestí, rozprávali sme si vtipy, smiali sme sa, keď zrazu na nás namieril vojak samopal. Najviac ma teraz trápi, že som v tej dobe nezmizol zo Slovenska. Moji kamaráti sú v Austrálii, Amerike či vo Švajčiarsku, domov na Slovensko chodia ako lordi.
Vladimír Majdúch, 47 rokov, Trenčín:
- Vtedy sme bývali na Gorkého ulici, dnešná Rázusova. Pamätám si, že sme často chodievali na kúpalisko. Naša rodina bola viac umiernená ako radikálna. Rodičia sa báli, aby sme sa do niečoho „nenamočili“. O veľa veciach sa nehovorilo. S bratrancom sme sa s ruskými vojakmi bavili, brali sme od nich cigarety. Za to sme im dávali pečivo. Niekedy sme sa chodievali hrávať aj do tanku. Väčšiu zábavu sme nemali, ako hádzať zo sadu slivky a jablká na tanky. Boli sme takí kukuriční partizáni. Keby mali Slováci inú náturu, napríklad ako Španieli alebo Portugalci, myslím si, že by to bolo skončilo občianskou vojnou.
Dušan Valach, 55 rokov, Trenčín:
- Ja som mal vtedy pätnásť rokov, brigádoval som na hrade. Ako mladý chalan som okupácii nemohol uveriť, pretože nám všetci hučali do hlavy, že sovietske vojská sú naši priatelia. Bolo to emotívne, napoly dobrodružné, ale mali sme aj strach. Ja som na vlastnej koži negatívne následky nepocítil, pretože som sa veľmi neangažoval v odboji. Mnohí však nepríjemne skončili. Škoda, že to, čo sa stalo v roku 1989, sa nestalo oveľa skôr. Mohli sme byť úplne inde. Nikto však nechcel znepríjemniť život sebe a hlavne svojim deťom.
Milan Bobocký, 61 rokov, Trenčín:
- V ten deň som mal robiť skúšky na vodičský preukaz. Skúšajúci však neprišli, tak nám dali rozchod. Vo vinárni sme čakali, kedy prídu Rusi. Prišli transportéry, bolo plné námestie príslušníkov ľudových milícií. Jeden robil hrdinu, odtrhol im lopatu a rozbíjal im koncové svetlá. Zrazu sa otvorili poklopy. Jeden šikmooký namieril a nabil kalašnikov. Kričali sme na neho, že nech neblázni, že nie sme ozbrojení. Potom sa nasmerovali na veliteľstvo Východného vojenského okruhu a už sme sa ich nezbavili. Vtedy ma najviac trápila bezmocnosť.
Emil Sedlačko, 62 rokov, Trenčín:
- Keď sme mali dvadsať rokov, tak sme boli príliš odvážni a nebojácni. Mladým ľuďom to však neprajem zažiť. Hrmenie tankov, obracanie guľometov, cvakanie spúští, život v meste bol obrátený naruby. Vlastne to nebol život, to boli príkazy a pokyny. Naša takzvaná sloboda trvala päť mesiacov. Potom prišiel v apríli 1969 Husák a v máji podpísal zmluvu o spolupráci. To už sme v tom boli všetci namočení až po uši. Ľudí brali na výsluchy, ktoré končili veľakrát fackami a bitkou.