Sporadicky zaznel i v pohnutých augustových dňoch a aspoň troška okysličoval dusnú atmosféru strachu a neistoty.
Od Volgy pod Čákov hrad
Šokujúce situácie v predvečer 21. augusta 1968 zrejme neobišli ani niektoré oblasti bývalého ZSSR. Z viacerých divízií, určených na vojenský zásah, bleskovo zmobilizovali aj záložníkov, najmä z radov bývalých príslušníkov partizánskych jednotiek v SNP. Zrejme sa kalkulovalo s ich znalosťou prostredia. Mnohí z nich sa nestihli ani kompletne vystrojiť. V Trenčíne nebolo zriedkavosťou vidieť niektoré osádky tankov a obrnených transportérov iba v spodnej bielizni. Jeden z vojakov si priviezol i svojho maloletého Voloďu, ktorého nemal komu zveriť do opatery. Ktovie, ako mu vysvetlil nedobrovoľný výlet od Volgy až pod hrad Matúša Čáka?!
Dubček! Dubček!
Dubček! Dubček! - skandovali skupinky sovietskych vojakov, ktorí si rozložili svoj „dočasný“ stan na zamarovských sihotiach. Pochopiteľne, nevzdávali hold najpopulárnejšiemu politikovi Pražskej jari A. Dubčekovi, ale, čuduj sa svete, obyčajnému vojakovi spomedzi seba, podobného mena, Dubczekovi. Len čo sa objavil na „pľaci“, spustili slávnostný pochod a so smiechom salutovali. Opakovanie recesistických zábaviek unudených vojakov trestali väznením v narýchlo vyhĺbených zemľjankach. O to viac vzrástla zvedavosť o skutočnom Alexandrovi Dubčekovi i na druhej strane barikády.
Nevyplatený honorár
Bolo krátko popoludní 21. augusta 1968, keď sme, bez objednávky, s malou dušičkou, no s veľkými požiadavkami na okamžité vydanie mimoriadneho čísla Trenčianskych novín, zastali pred bránou tlačiarní. Pracovníci boli dobre informovaní o obsadení nášho územia vojskami Varšavskej zmluvy. Vystavili nám originálnu priepustku: „Ak ste za Dubčeka a proti okupácii, dvere máte otvorené dokorán, ak nie, tak zbohom...“
Boli sme „za“ i „proti“.
K dispozícii sme dostali kompletnú druhú pracovnú zmenu, plánované zákazky posunuli. Také tempo a ochotu ešte tlačiareň nezažila.
Znenazdajky sa vyskytol zádrheľ. V horúčkovitom chvate privial mrazivý chlad príspevok „záhadného dopisovateľa.“ Iniciatívny strojový sadzač ho v dobrej viere premenil na olovené riadky. Text bol stručný. „Okamžite a akýmkoľvek spôsobom zlikvidujte zradcovské osádky v motorových vozidlách s ešpézetkami ...“ Je to recesia, provokácia alebo niečo ešte horšie?! Výzva na zachovanie pokoja a rozvahy, pripravovaná na titulnú stranu novín zarezonovala na pravom mieste a v pravý čas. Ako prvých oslovila vlastných tvorcov. Ešte horúce, obrazne i doslovne, olovené riadky v okamihu skončili v tlačiarenskom koši. Zverejnenie pseudorevolučnej antivýzvy nik neurgoval a dodnes sa o honorár neprihlásil.
A zaslúžil by si...
Redakcia pod ochranou
Po vydaní prvého mimoriadneho čísla Trenčianskych novín sme s hrôzou zistili, že typografi zabudli vypustiť tiráž s menami redaktorov a sídlom redakcie. Počas očakávaného zatýkania najnebezpečnejších odporcov okupácie sme sa tak dostali na ľahký „odstrel“. Napriek tomu, že redakcia sídlila stále na Palackého ulici, ani raz ju nenavštívili nezvaní uniformovaní hostia.
Až oveľa neskôr sme sa dozvedeli, že nás zachránil celkom prozaický omyl. Po obsadení a strážení tlačiarní sa sovietske vojenské velenie domnievalo, že má pod svojou kontrolou redakciu i tlačiareň, pretože u nich boli obe inštitúcie súčasťou jednotného celku, a nie oddelené ako u nás. Chvalabohu, že na svoj omyl vtedy neprišli. A tak sme mohli nerušene pracovať na Palackého ulici, pokým nás virtuálne „chránili“ na Jilemnického ulici.
Eto naše delo
V stredu podvečer 21. augusta zazvonil v redakcií telefón a sekretárke Márii Žáčkovej vzrušený mužský hlas oznamoval, že mladého redaktora pred tlačiarňou zaistili a odvážajú nevedno kam... „Ukryte sa...“ – dôrazne varoval. Vedúci redaktor Trenčianskych novín Štefan Chlapík, redaktor okresného vysielania rozhlasu po drôte Pavol Podolský a zopár najodvážnejších spolupracovníkov sa začali radiť, čo robiť, keď som ich z nenazdajky vyrušil a – potešil: „Eto naše delo“, podával som im ešte tlačiarenskou černou voňajúce prvé mimoriadne číslo. Strach a neistotu vystriedali radosť a nadšenie z prvého odvážneho novinárskeho činu. Pred tlačiarňou skutočne zastalo auto s označením Zbor národnej bezpečnosti, do ktorého som nastúpil a cestou po redakciu vyhadzoval prekvapeným chodcom čerstvé výtlačky novín. Neznámy informátor nemohol tušiť, že svoje služobné vozidlo i so šoférom poslal redakcii na kolportáž samotný okresný náčelník ZNB.
Kontrarevolúcia, kde si?
Po obsadení tlačiarní sa niektorí strážcovia pokúsili neobratne agitovať o nutnosti vojenského zásahu. Keď sme sa ich spýtali, či u nás videli kontrarevolúciu, prisľúbili, že sa opýtajú komandíra. Slovo dodržali. A tak sme sa dozvedeli, že u nás kontrarevolúcia nebola, ale v Rimavskej Sobote bola. Dosť ďaleko od Trenčína, aby tomu uverili aspoň dezorientovaní vojačikovia.
Nová demokracia
Zakrátko po zaujatí určených pozícií v „dobytom“ Trenčíne pozvali generál Zolotov a podplukovník Šmatko do svojho uzurpovaného sídla na Veliteľstve VVO zástupcov politického a verejného života okresu na „súdružské“ stretnutie. Kým si pripravovali obsiahle prejavy s výlučne vojenskými aspektmi „internacionálnej pomoci“, v susedných „slobodných“ kanceláriách nám pripravili „bojové“ občerstvenie – kávu. Keď mi ju – ako najmladšiemu účastníkovi, pobočník generála Strculu prinášal, spýtal sa ma, akú hodnosť som dosiahol počas vojenskej prezenčnej služby. „Dotiahol som to iba na jednofrčkového slobodníka“ – úprimne som sa priznal, netušiac, kam mieri. Sarkasticky zaťal rovno do živého: „Zapamätaj si tento deň, keď nám bratská sovietska armáda priniesla novú demokraciu a obyčajného slobodníka obsluhoval podplukovník.“ Nezabudol som. Dodnes. A nielen pre onú celkom chutnú erárnu čiernukávu.
Autor: Štefan Šicko