Kdesi v tretej „bé“ súdružka učiteľka konštatovala, že mám dobrý hlasový prejav a peknú spisovnú výslovnosť. Od tej doby ma naháňala po rôznych recitačných pretekoch po celom Slovensku a iných nepríliš odľahlých planétach.
Vidina ulievky z vyučovania sa zmenila na Pyrrhovo víťazstvo, lebo som sa musel bifľovať texty maturitných bardov a národných buditeľov, ktorým, (tým textom), som vôbec nerozumel.
Vrchol recitačného umenia som dosiahol na súťaži Štúrov Zvolen. S bravúrou vlastnou žiakovi „zédéešky“ som odrecitoval súveršie baťka Hviezdoslava krvopotne nabifľované na našom WC. „Nad postaťou havran krká – v ston poroby reťaz štrká – v očiach kalno v duši mrká – preto nie div slabnú brká – vo varyte čierny flór. Keďže sa mi záver zdal nelogický, pridal som za flór ešte jedno „ká“. Však nech sa to rýmuje. Nie?
V prvom rade sedel pán, ktorý si hovoril Teo Há Florin. Mal plešinu a okolo uší dlhé šedivé vlasy. Bol to literárny kritik. Po vypočutí môjho prednesu mu šedivé vlasy vypadali a na plešine narástol bujný ježko.
Vláčne som sa stratil v zákulisí drevenej tribúny, lebo už ako dieťa som tušil, že môžem spôsobiť úmrtie časti hodnotiacej poroty. Z celej básničky mi najviac utkvela v pamäti časť „preto nie div slabnú brká“, lebo už mám po päťdesiatke.
Moje recitačné začiatky však majú omnoho skoršie datovanie. Ako abonenti škôlky sme sa dozvedeli, že na škôlkársky večierok si každý z nás má nacvičiť jednoduchú básničku. Presnejšie povedané – dozvedeli sa to naše mamy.
Keďže som sa chcel vytiahnuť pred láskou Ankou V., vybral som si mimoriadne náročné dielo: „Spadla hruška zelená, rozbila si kolená. Teraz plače na zemi, dobré lieky dajte mi!“
Anku môj hlboko intelektuálny výkon zjavne zaujal, lebo prijala pozvanie na päťdesiathalierové kokosové eskimo v čokoláde. Básnička o hruške mi napadla v minulých dňoch. Nespadla hruška zelená, ale hruštička húževnatá. A nerozbila si kolená, ale natĺkla si...
Po republikovom grémiu všeobjímajúcej rodnej strany je už aj mierne zelená. Určite ju záverečná reč chlebodarcu vyčerpala viacej ako frustrujúce skúsenosti so sťahovaním klavíra z bývalej diplomatickej misie v Kanade.
Napriek tomu všetci vzorne recitovali ódy na nerozbornú jednotu a vzájomné pochopenie. Jednoducho – klasické recitačné preteky. Až na to, že porozumieť týmto ódam je omnoho ťažšie ako citovanému Hviezdoslavovi.
V rámci mojich recitačných možností by som rád zarecitoval báseň určenú širokej verejnosti:
Sáčok z Tesca má dve uši
Preto teraz každý čuší
Dôchodca sa divo teší
Ako prospel dobrej veci
A hruška len pritakáva
Je to trochu silná káva
Chcel by som mať sáčok z Tesca
Včera, zajtra, radšej „dneska“.
