TRENčíN. Okrem hviezd slovenskej hereckej scény, ako sú Marián Labuda či Milka Zimková, sa trenčianski diváci mohli zoznámiť so špecifickými druhmi divadla jedného herca - od artistického predstavenia, cez bublinovú show až po improvizovanú performance.
Scenár je poskladaný z kázní a prejavov
Medzi hviezdy festivalu nepochybne patril Marián Labuda s predstavením Tiso v réžii a scenári Vladimíra Balleka. Inscenácia Tiso má pre miestnych trenčianskych divákov určitú spojitosť - táto kontroverzná postava smutnejšej časti našich dejín pôsobila v tomto meste niekoľko rokov počas prvej svetovej vojny. V samotnom predstavení zaznelo slovo Trenčín zopárkrát. Prednosťou tejto inscenácie je neutralita postoja k samotnej kontroverznosti Tisa ako postavy. Pri scenári poskladanom z jeho kázní a prejavov nevzniká priestor na presadzovanie osobného názoru tvorcov na Tisove politické a spoločenské pôsobenie. Labuda ako skúsený herec predviedol, že je schopný zvládnuť tento veľký herecký maratón archaickej dobovej slovenčiny v odhodlaných, zapálených a rétoricky náročných prejavoch.
Prekvapenie zo Spiša
Najväčším úspechom festivalu bolo predstavenie Divadla Kontra „Rum a vodka“ v podaní spišského herca Martina Čižmára. Už druhou zinscenovanou írskou monodrámou toto divadlo dokázalo, že aj v odľahlejších oblastiach Slovenska vzniká umenie, ktorému sa nedá nič vytknúť, jedine s radosťou zatlieskať. Čižmár v roli írskeho mladíka, ktorý si to v živote tak trochu pokazil, je skutočne vtipný, presvedčivý, s patričným sedliackym vystupovaním a nie práve vyberaným vyjadrovaním. Predstavenie je natoľko pútavé a kvalitné, že dokonca zo strany organizátorov zaznel názor, že práve kvôli takýmto predstaveniam sa festival oplatí organizovať naďalej, aj napriek náročnej technickej a ekonomickej udržateľnosti. Divadlo Kontra týmto predstavením jednoducho predviedlo, ako má vyzerať skutočné divadlo jedného herca.
Tak trochu nezvládnuté divadlo
Piatkový večer otvorila čiastočne improvizovaná one man show Daniela Heviera, ktorú nazval Sever je juh západu. Monodramatická improvizácia je náročným hereckým žánrom a nie vždy si naň trúfajú aj profesionálni herci. Predstaveniu chýbala vyhranenosť a spojitosť jednotlivých výstupov a vzhľadom na Hevierove spisovateľské povolanie najmä vyššia verbálna kreativita. Hevier poňal divadelný priestor ako možnosť používania širokej škály umeleckých prostriedkov, od hudby cez improvizovaný text až k maľbe, ale ich potenciál využil v malej miere. S podobným problémom zápasilo predstavenie mladej herečky Martiny Jelenovej „Hasta la vista, Betty“ zastrešené jej Divadlom na kolesách. Inscenácia v alternatívnom duchu bola dramaturgicky, textovo aj herecky nezvládnutým predstavením a potvrdzovala fakt, že dobré divadlo jedného herca vzniká dlhoročným úsilím v divadle, kde je tých hercov viac.
One man show pri pisoári
Zaujímavým predstavením bola hra českého performera a spisovateľa Jana Pařila „WC story“, o mužovi, ktorý si len chcel vykonať svoju biologickú potrebu a nemilou náhodu je nútený hodinu a pol vysvetľovať, že on svoju peňaženku nikomu nedá. Pařilovi nemožno uprieť, že má vypísaný štýl, čo spôsobilo, že sa jeho one man show niesla v príjemnej vtipnej dynamike mierne morbidných príhod hrdinu. Aj napriek tomu, že na plagátoch bolo uvedené, že táto one man show je amatérska, ide skôr o skromnosť tvorcu, než o reálnu úroveň Pařilovho herectva. Má autentický výraz, svojský nedokonalý jazyk a zlá verbalizácia či neistá gestikulácia pôsobí v prospech predstavenia. Divák nie je postavený pred naškrobenú snahu vytvárať fikciu, ale je jej priamou súčasťou.
Divadlo si nachádza priaznivcov medzi mladými
Aj napriek slabšej návštevnosti festivalu bolo možné pozorovať, že v našom meste sa pomaly vytvára pomerne stály okruh priaznivcov divadla, a to najmä v radoch mladších generácií. Je skutočne náročné dosiahnuť, aby mohlo divadlo konkurovať filmu či internetu, avšak snaha po zachovaní klasického kultúrneho vyžitia stále existuje. Festival Sám na javisku je jej príjemným dôkazom.
Autor: Michaela Velčková