Množstvo postáv a hlavne služobníctva a obslužného personálu akosi prečíslovalo moje mozgové kapacity a zistil som, že sa v tom galimatiáši akosi prestávam orientovať. Asi v strede filmu ma prepadli pochybnosti, či som v kine na najdrahšom slovenskom filme alebo v najlacnejšej píp šou na akomsi parížskom predmestí. Nie som nijaký puritán, ale občas som mal dojem, (dosť často), že sa prizerám lacnému pornografickému filmu, ktorý chce byť za každú cenu zaujímavý a treba pribaliť do záberov nahé „kozy“. Dej sa stráca doslova v meandroch, jasná dejová linka je kdesi v nedohľadne. Ale možno za túto skutočnosť sa dá schovať slovné spojenie - umenie pre náročného diváka. Po prvom otrase po vzhliadnutí plátnového utrpenia som utrpel druhý duševný otras. Dozvedel som sa, že tá dvojhodinová záležitosť stála viac ako tristo miliónov korún. Len pre vašu informáciu. Je to finančná čiastka, ktorú potrebujú detské domovy pre postihnuté deti na Slovensku na nevyhnutné stavebné rekonštrukcie a nákup základných potrieb pre telocvične a kuchynské zariadenia. Iným šokom bolo pre mňa slávnostné uvedenie filmu. Jiří Bartoška zvládol celý festival v Karlových Varoch slušne oblečený, oholený a s motýlikom pod krkom. Elegantne a decentne. Juraj Jakubisko sa dostavil neostrihaný, neoholený a na hlave mal klobúk, ktorý si nesňal ani počas ceremoniálu. Vraj je to jeho imidžotvorný prvok. No fajn. To ako keby prezident republiky prijal predstaviteľa iného štátu v preprdených teplákoch a oznámil by mu, že je to jeho imidžotvorný prvok. Predstaviteľ spriateleného štátu, prípadne inej džamahírje, by mu medzitým zakontroval zmesou brómacetonofenónu prípadne dimetylmerkaptamu. To sú látky potupne zodpovedné za to, že tráviace plyny nemajú vôňu fialiek. Hneď by sa dohodli systémom: „Však my sme tuším svoji.“ A potom by si na štátnej úrovni vzájomne vymenili preprdené tepláky. Presýtené príslušnými národnými smradmi a v národných farbách. Rovnako ako keď mal robotnícky prezident Antonín Zápotocký zbierku harmoník. (Pre tých skôr narodených bude nasledovať dlhší dovetok. Keď sa chcel niekto zavďačiť, po našom pichnúť do zadnice, Billovi Clintonovi priniesol mu pri štátnej návšteve saxofón. Keď sa chcel niekto zavďačiť nášmu robotníckemu prezidentovi tak mu priniesol harmoniku. (Lebo pred prezidentovaním vyhrával po krčmách). Indický predstaviteľ, vediac o jeho náklonnosti k harmonikám, priniesol nástroj tiež. Harmonika bola v poradí siedma. Antonín Zápotocký, s hrdosťou vlastnou robotníckemu prezidentovi, predvádzal Indovi svoju zbierku šiestich podarúnkov. Diplomat poznamenal: „Sexteto“. Robotnícky prezident poznamenal: „ Já to nesek, to jsem všecko dostal!“ My sme dostali do daru film priam preplnený zmanipulovanými faktami, ktorý nebalansuje na hranici gýču, ale je ďaleko za ňou. Čo už? Čo sa týka pojmu Bathory – určite je pre ľudí osožnejší medzinárodný rýchlik zhodného mena. Nuž a nakoniec som sa dozvedel, že režijný a producentský pár je hlboko znepokojený zamietnutím nominácie na Oskara za štyristomiliónový film. No hrôza! Nabudúce skúsime okrúhlu miliardičku. Veď čo sme nejakí potrimiskári, čiže enem, trochári? Za seba viem len jedno. Film som videl dvakrát. Prvý raz a naposledy.
