TRENČÍN. Pred 62 rokmi prišla 16-ročná Handlovčanka Anna Žabenská po prvýkrát do Trenčína. Pozvali ju sem rodinní známi, aby jej oplatili jej pohostinnosť. „Či som ho hneď v prvý deň nenašla?“ smeje sa dnes už 78-ročná babička, ktorá si presne pamätá ako sa zoznámila so svojím manželom Viktorom. Za všetkým vraj bola obrovská náhoda. „Susedkin syn slúžil v Trenčíne vojnu a tu sa zoznámil s Jožkou. Oni k nám chodievali do Handlovej,“ spomína. Vždy sa početnej rodine Mokričkovcov venovala, chodila s deťmi na kúpalisko, do kina. Keď skončila školu a začala pracovať v Partizánskom, pozvali ju teda k nim na návštevu. Hneď v prvý deň u nich vo dvore stretla mladého Viktora Lišku. „Po dovolenke som šla do Partizánskeho iba dať výpoveď,“ vysvetlila. Po dvoch rokoch prišla svadba, neskôr syn a dcéra. Svadobnú kyticu z bielych klincov jej vraj pripravil kamarát Róbert Lifka, ktorý mal kvetinárstvo a býval podobne ako Liškovci na trenčianskom Mierovom námestí.
Vymetali všetky plesy
Viktor pochádzal pôvodne zo Šípkova, no po smrti rodičov sa ocitli spoločne v sirotinci. Anna tiež prišla v mladosti o matku. O tom, ako spoločne hospodáriť po svadbe, sa teda museli dozvedieť od svojej rodiny a známych. Anna sa naučila variť u Mokričkovcov a táto záľuba jej zostala dodnes. Vo svojom okolí je vychýrená špeciálnymi koláčmi. „Keď som pracovala v Bratislave alebo Piešťanoch, vždy v pondelok na mňa čakali kolegovia, lebo chceli vedieť, čo mama upiekla,“ tvrdí dcéra Dagmar. Tá si pamätá, ako pre mamu zháňala veľké škatule, do ktorých vždy ukladali koláče. Vášňou Viktora boli zase hory. Má prechodené Tatry, Slovenský raj i všetky kopce v okolí. Vraj ešte pred pár rokmi chodieval pravidelne na prechádzky. „Ja mám radšej hory cez okno kaviarne,“ tvrdí s úsmevom Anna, ktorá manžela na jeho pútiach nikdy nedoprevádzala. Ich spoločnou záľubou a vášňou bol tanec. „Milovali tanec. Vymetali všetky plesy,“ prezradila na rodičov Dagmar, podľa ktorej, hoci bol otec malý a moletný, úžasne ľahko tancoval. „Na stužkovej mi všetky spolužiačky závideli, keď sme spolu s otcom tancovali ohnivé tango alebo anglický valčík,“ spomína. Ona sama vraj nikdy nechodila do tanečnej, všetko ju naučil otec. „Naučil som sa tancovať v Slatine,“ zaspomína Viktor, ktorý veľmi rád spomína na tieto časy. Voľakedy vraj bolo oveľa veselšie ako dnes. Ľudia sa viac stretávali.
Vytrestať, ale nerozdeliť
Spočiatku pracovala Anna ako predavačka, neskôr bola úradníčkou v okresnom podniku komunálnych služieb a bytovom podniku. Do dôchodku šla v roku 1985 z okresnej finančnej správy. Manžel pôsobil dlhé roky ako tajomník výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Mal na starosti vyhľadávanie vdov a sirôt po partizánoch a zabezpečovanie ich lepšieho života.
Šesťdesiat spoločných rokov im podľa Anny ušlo ako tlesknutie rukami. Ku krásnemu jubileu prišli manželom zagratulovať aj Elena Gabajová a Janka Masárová z mestského úradu. Diamantovým oslávencom pripravujú oslavu priamo v sobášnej sieni, no keďže zdravotný stav nedovoľuje Viktorovi opustiť byt, prišli za nimi aj s kronikou mesta a darčekmi.
Receptom na šťastný život je podľa Anny zásada vytrestať, ale nerozdeliť. „Mali sme dve deti, neexistovalo, aby som sa rozviedla,“ vysvetlila. „Niekedy mi aj vynadala,“ smeje sa Viktor. Na spokojný život má Anna Lišková ešte jeden životný postoj. „Minule ma stretla jedna známa a pýta sa ma, či som ešte nestratila humor. Ja jej na to: Stará byť, chorá byť, dolámaná, chudobná a ešte smutná? Tak to by nešlo,“ dodala.
