NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Vyšiel nečakane. Z ľudu. Z mladej generácie. Ale hneď prvým dielom na seba upozornil. Je majstrovské. Štýlové. Povedzme, taký dosiaľ nepoznaný prúd. Realistický romantizmus, či romantický realizmus? Vo farbách trikolóry bielej, modrej, červenej. Takmer krvavej. Veď jasné, je to srdcom revolucionár. Nezaprie sa jeho búrlivé srdce. Ale zároveň romantické. Na belasú vo svojom majstrovskom diele nezabudol. Vidí nebo a svetlý zajtrajšok.
Upúta, vyniká, zaujme. Je nadčasový, predbehol trend i dobu. Kam sa na neho hrabú všetci tí s prívlastkom akademickí. Maliari, grafici, či sochári? Nestihli umelecký vlak a dobehnúť ho bude ťažké. A náš majster sa vezie v jeho prvom vagóne. Nebodaj sedí už priamo v lokomotíve. Ťahá rázne dopredu. Dávno zabudol na plátno, či modelársku hlinu. Maľovať na plátno? Alebo sa dokonca pri práci zababrať hlinou a potom ešte aj ruky umývať? Teplá voda nám dražie. A najväčší oneskorenci? Ešte aj dnes sochy odlievajú. Bronz, či ostatné kovy. Ešte sa popália o roztavenú hmotu.
Ukázal to všetkým. Ako na to a čo je moderné. Dnes letí abstrakcia a spreje. A šup s nimi, priamo na cudziu sochu. Čo na tom, že sa s ňou pravý umelec natrápil celé mesiace. Čo na tom, že jeho šikovné ruky poznačili pri jej dokončení krvavé mozole spôsobené sochárskym náčiním. A ešte čosi. Sochu pôvodného majstra dali aj do parku Dominika Štubňu. Pôvodné umelecké dielo dnes už nikto nerozozná a nikto sa k nemu radšej ani nepriblíži. Je zohyzdené novodobým „Picassom“ zo všetkých strán. Zničené a nepoužiteľné. Odpudzujúce. Len nášho najväčšieho majstra zrejme vzrušuje pohľad na jeho vlastný dominantný výtvor. Už len aplauz chýba. A tá jeho skromnosť. Chvályhodná, ba až nenormálna. Žiadne vernisáže, žiadne recepcie, žiadne médiá, či rozdávanie autogramov. Tvorí pod holým nebom. V čase i nečase. Ani najesť sa nemá kde. Len špačky a zátky z fliaš po ňom zostávajú. V jeho prírodnom ateliéri, tesne pri skvostnom výtvore. Raz darmo, umenie je pre neho doslova mord. Psychický i fyzický. Preto sa treba vhodne posilniť.
Aukčné siene plačú po jeho dielach, kurátori túžia usporiadať výstavu. Každý ho chce spoznať. Žiaľ, náš majster je bezmenný. Len modrý nápis Cannabis tu žiari. Alebo žeby jeho meno? No, bol by určite prvý, kto sa na Slovensku volá Marihuana. Ale umelecky by to k nemu sedelo. Tá tvorba je celá uletená. A riadne. Len škoda, že ten nápis nie je zelený. K tejto rastlinke by bol taký príznačný. Ale radšej nie. Autor by tak dobabral celé svoje dielo. Je fakt, že k tej červenej, modrej i čiernej tá zelená naozaj nepasuje. Je vidno, že náš „Picasso“ má cit a vkus. Žiadne gýče.
A keď som pri tej použitej čiernej. Ešte jeden nápis čiernym sprejom tam je. EMO. Znova to však nie je meno nášho tvorcu. A tak mám pocit, že onedlho už budeme EMO všetci. Ešte pár takýchto výstav, ktoré vidno po mestách celého Slovenska a tých normálnych naozaj prestane baviť život a svet. Alebo, sme my vlastne ešte normálni? Zrejme nie. Nerozumieme tomu, čo je dnes v móde. Dielo na diele. Zlá veta. Opravujem. Antidielo na diele.