TRENČÍN. Tvorba Doroty Sadovskej je spojená s nahým ľudským telom. Podľa autorky je telo to, s čím sa ako prvým stretneme. „Telo je človeku najbližšie. Je to, z čoho sa počas života nemôže vyzliecť,“ vysvetlila.
Ľudské telo na bledomodrej ceste
Pre niektorých predstavujú jej diela skrytú erotiku. „Ak v nich objavíte erotiku, tak tam je,“ myslí si autorka, ktorej nová kolekcia diel pôsobí meditatívnejšie a introvertnejšie. Podľa nej za to môže modrá farba, tvoriaca základ všetkých obrazov. Tie tentoraz nezdobia steny galérie, ale vytvorila z nich „bledomodrú cestu“ cez tri miestnosti. Výstavu, ktorá je svetovou a unikátnou premiérou, tvoria štyri súbory obrazov.
Prvý, ktorý dal meno aj celej výstave, je bledomodrá cesta, za ním nasledujú Vysoké a Nízke Tatry spoločne s Kriváňom, v ďalšej miestnosti sa nachádzajú muchy na stene a poslednou sériou obrazov sú anjeli. V autorkinej tvorbe sa objavuje hra s figúrou a priestorom. „Hľadám priestor pre figúru. Moje prvé diela zobrazovali figúry v abstraktnejšom prostredí,“ vysvetlila. V bledomodrej ceste je náznak línie na mori a ľudským telom je žena v polohe púripomínajúcej loďku. „Zaujal ma príbeh tela, čo sa s ním deje,“ doplnila.
Obrazy, ktoré podľa Sadovskej môžu byť umiestnené aj na stene, však ukazujú, čo všetko sa dá robiť s obrazom. „Chcela som vyskúšať, či je obraz iba mentálnym oknom na stene, alebo sa s ním dá pracovať ako s predmetom,“ dodala. Na ďalších dielach sa objavujú ľudské postavy predstavujúce malé muchy na výkladnom skle, anjelov v objatí i chodidlá. Všetky sa nachádzajú na bledomodrom podklade, ktorý podľa autorky dokáže tvoriť priestor a zjemňuje.
Vystavuje šelmy z nášho podvedomia
Tvorbe Michala Gabriela venovali v galérii tri miestnosti, pričom po prvýkrát využili aj pivničné priestory. Hneď na prízemí sa nachádza biela socha Sigmunda Freuda v životnej veľkosti, medzi ostatnými dielami sú najmä šelmy. Tie podľa autora zobrazujú šelmy v našom podvedomí. Tigre, leopardy, lovca či kone spája jednotná štruktúra.
„Kedysi som chcel vytvoriť sochu, ktorá by vyzerala, akoby sama vyrástla. Prišiel som na skladanú štruktúru,“ spomína. Tá sa postupne vyvíjala až ku štruktúre vkladanej do foriem. Zaujímavosťou Gabrielových sôch je ich prírodný pôvod. Všetky sú pokryté škrupinami z búrskych orieškov vložených do umelej hmoty. Oriešky sú tak náhradou farby a spájajú plastiky do jedného príbehu. „Študenti v škole nakúpia hromady burákov a lúskajú. Oriešky už nechce nikto ani vidieť. Dávali sme ich bezdomovcom aj holubom,“ smeje sa autor. Okrem „orieškových sôch“ vytvára Gabriel aj ich odliatky do bronzu, ktoré inštaluje v prírode. Z týchto inštalácií vznikajú fotografie Ondřeja Poláka. Sochy v krajine ho vraj zaujímajú viac. „Galéria je skvelá, viac sa môžete sústrediť na tvar. Krajina je niečo iné. Vec, ktorá v galérii vynikne, sa v krajine stratí,“ vysvetlil autor, ktorý takto hľadá význam svojich diel v krajine. „Umiestnim sochy v krajine tak, ako ma to zaujíma a Ondřej robí fotky bez toho, aby som do toho vstupoval. Ja iba inštalujem a užívam si to,“ dodal.
Výstavy budú v Galérii M. A. Bazovského umiestnené do 8. marca 2009.