banische Gruppe“.
KÁLNICA. Korunovačnú scénku však účelovo zveličil, podstatné detaily zamlčal, a tak nám prichodí – kvôli objektívnej pravde – jeho svedectvo doplniť o hodnovernejšie spomienky súčasníkov. A v mnohom korigovať...
Korunovačným miestom bol priestranný dvor Daranských mlyna, akési sedliacke „Forum Romanum“, kde sa v čase mletia obilia schádzala celá dedina. Veľkolepé honosné sprievody a vojenskú parádu nahrádzali konské povozy, zamúčení mlynskí pomocníci a kŕdle gágajúcich husí a kačíc. Objektom korunovácie bol mladý lýceista, čerstvý štúrovec, Jozef Miloslav Hurban. Ku krstným rodičom – mlynárom Viktoryovcom – rád chodieval a so sedliakmi často besedoval o ťažkom údele poddaného ľudu. Spoločne sa zamýšľali aj nad chabými možnosťami nápravy. V onen deň skorej jesene – presný dátum nepoznáme – predniesol Hurban na jednom z vozov zápalistú reč, hodnú budúceho kňaza a rebela. Tvrdil, že nastal čas, aby sa ľud rozhýbal a právo železnými kliešťami z rúk tyranov vytiahol... Hovoril im z duše, zložili ho z voza, začali vyhadzovať nad hlavy a prevolávať „Vivat, náš slovenský kráľ, veď nás do boja...“ Mladý Hurban, polichotený odozvou svojej revolučnej reči, Kálničanom prisľúbil, že štúrovská družina v Prešporku raz zatrasie celým Slovenskom a vybojuje právo a slobodu pre poddaných. Snímaním klobúkov z hlavy a srdečným mávaním sa s ním lúčili a vyprevádzali na obvyklú pešiu túru cez nízky kamenistý vŕšok Lipky, „kraj rozmilý“, do Beckova. Hurban na svoj sľub nikdy nezabudol.
Rečnil na koni, dubovom stole i v parlamente
Aj o tom Paltauf píše vo viacerých pamfletoch, opäť účelovo, ale oveľa podrobnejšie. A tak nám prichodí – z rovnakých dôvodov – jeho svedectvo o prvom bojovom vystúpení slovenských dobrovoľníkov pri Brezovej pod Bradlom doplniť o podstatné historické fakty. Kálnická „reč na voze“ sa stala hviezdnym predobrazom neskorších Hurbanových vystúpení – s novými myšlienkami a výzvami meruôsmych rokov (rovnosť, sloboda, bratstvo). Najväčšiu odozvu mali jeho plamenné prejavy v chorvátskom sneme, strediskách národovcov vo Viedni U Šperla a Paniglgasse, na slovanskom zjazde v Prahe, no najmä počas prípravy a priebehu Slovenského povstania 1848–49 na táboroch ľudu. V Myjave rečnil priamo z koňa ako rozprávkový bohatier, v Brezovej pred trojtisícovým davom na dubovom stole. Zápalisto vysvetľoval „punkty“ slovenských požiadaviek a po neúspechoch prosbopisov a petícií vyzýval do ozbrojeného boja. Slováci nesmú premeškať historickú šancu na vlastné oslobodenie. Súčasne mu prichodilo obhajovať slovenský pohyb proti kontrapropagande, ktorá vytiahla zbrane najťažšieho kalibru. Slovenské povstanie označila za separátnu akciu evanjelikov, šermovala falošným cisárskym manifestom i „osvedčením“ úradov v mene obyvateľov Horného Uhorska, odsudzujúcich ozbrojené vystúpenie. V Trenčianskej stolici sa dokonca začali šíriť hrôzostrašné chýry, že slovenskí dobrovoľníci sú kanibali a na raňajky jedia katolícke deti. Zásluhou vytrvalej, široko rozvinutej agitácie Hurbana tomu málokto veril. Práve naopak.
Prvé víťazstvo hurbanistov
Po príchode päťstočlenného dobrovoľníckeho zboru do Myjavy a Brezovej horeli na podbradliansko-podjavorinských vŕškoch vatry slobody, viali slovenské zástavy, ľud jasal a spevom vítal svojich osloboditeľov... Sedliaci, remeselníci (garbiari) a nádenníci sa húfne hlásili do povstaleckých šíkov, takže počet hurbanistov sa rozrástol na niekoľko tisíc. Všetci prišli s veľkým srdcom a nádejami na zlepšenie svojho úbohého položenia, no iba so skromnou výzbrojou – cepami, kosami a vidlami. Ako kedysi „Boží bojovníci“ – husiti. Túto paralelu viackrát spomenul v povzbudzujúcich vítacích prejavoch i sám Hurban. Ešte nedohoreli vatry na okolitých vŕškoch, už sa - pred úsvitom - priblížil k Brezovej oddiel asi štyristo dobre vyzbrojených kyrysníkov a vzápätí za nimi vyše tisíc maďarských vojakov a gardistov zo Senice a Šaštína. Hurbanova „sedliacka armáda“, vďaka dobrej znalosti kopaničiarskeho členitého terénu a svojráznej bojovej taktike „len ich bice“, prinútila nepriateľa k ústupu. Do večera rovnako pochodili i talianski ceccopierovci a maďarská garda vyslaná Nitrianskou stolicou dobyť Brezovú, v ktorej sídlil politický a vojenský štáb povstania – Slovenská národná rada. Hurbanisti ich zaskočili už na horských priechodoch pred mestečkom a v boji muža proti mužovi prinútili na chaotický útek - až do Hlohovca. Bohatá korisť – poodhadzované zbrane, konské vozy so strelivom, proviantom i sudmi vína - bola vhodným príspevkom k oslave prvého víťazstva. Hurban – za všeobecného jasotu - vzdal hold statočným bojovníkom a s pietou sa na brezovskom cintoríne rozlúčil s padlými spolubojovníkmi za slobodu.
V pamätný deň 22. septembra 1848 už na povstalecké územie nevkročila ani jedna nepriateľská noha. Ba predsa. Prominentný zajatec Karol Paltauf. Isteže ho neprivítali chlebom a soľou, ale poriadne mu „nasolili“, vyprášili košútovský frak a „zrekvírovali kone s bričkou“ (doslovný údaj zo súdneho spisu). Taká drzosť! Taká ostuda pre, v tom čase veľaváženého zriadenca c.k. Pošty! Hurbanovi sľúbil večnú pomstu.
Kto podpálil Starú Turú
Jedným z pokusov o revanš bol onen pamflet proti „Hurbanische Gruppe“, v ktorom nenechal na slovenskom pohybe suchú ani jednu nitku. Hurbanistov označil za banditov, obvinil ich z vypálenia Starej Turej 27. septembra 1848 (v skutočnosti mestečko zapálili jeho neúspešní obrancovia – maďarská garda a pluk pruského kniežaťa – pri úteku, a čo nepohltili plamene, „zachraňovali“ viacerí vznetliví dobrovoľníci, za ktorých by ruku do ohňa nedali ani Hurban so Štúrom), ale i Budatínskeho zámku a z rôznych zločineckých neprístojností. Nezostal však iba pri literárnych „vzdušných zámkoch“. Na Hurbana podal trestné oznámenie o svojej majetkovej ujme. Popísal ho ako zloducha a ziskuchtivca, ktorý viedol revolúciu len preto, aby mohol rabovať a lúpiť. Nestranná porota v Trenčíne, v ktorej zasadal i rozvážny Gejza Ostrolúcky zo Zemianskeho Podhradia, sa priklonila na stranu Hurbana a naopak – Paltaufa obvinila z krivého svedectva. A tak sa tento groteskný antihrdina nevotrel do análov revolučných meruôsmych rokov ani zadnými dvierkami.
A predsa sa stal „slovenským kráľom“
Dnes už vieme, že aj „kálnická korunovácia“ mala dostať Hurbana na šibenicu. Išlo vraj o zjavnú vlastizradu. Hurban autora týchto nezmyselných obvinení nazval „akýmsi odroňom, gaunerom a kriminálnikom“. No my sme povďační aj za takúto negatívnu publicistiku, zrejme jedinú písomnú zmienku o tejto jedinečnej udalosti. O to viac, že pôvodný zámer Paltaufa - posadiť Hurbana na dószovský rozpálený trón – nevyšiel...
História „kálnickú korunováciu“ a nespočetné aktivity Hurbana v službe národu spoľahlivo doložila a plne akceptovala. Hurban sa stal skutočným „slovenským kráľom“ – kráľom odvahy a činu.
Namiesto epilógu
Kálničania sú na Hurbana právom hrdí a dodnes na neho s láskou a obdivom spomínajú. Veď ani on na nich nikdy nezabudol. Ani na sľub, ktorý im dal na sedliackom voze v Daranských mlyne, ako to dokazuje básnická skladba „Po padesat letech“. V Roku J. M. Hurbana, vyhláseného v roku 2007 na podnet Trenčianskeho samosprávneho kraja Národnou radou SR (bol jej prvým predsedom), sa opäť vrátil do svojej milovanej Kálnice. Na starobylom kmeni starostlivo chránenej lipy umiestnili pri mlynskom náhone pamätnú tabuľku. Niekdajší peší chodník cez kamenistý vŕšok Lipky, ktorým meral cestu z rodného Beckova do Kálnice, premenovali na Náučný chodník J. M. Hurbana. Pre jeho „nasledovníkov“ zriadia pri studničke v Hrabovníku, v blízkosti náleziska zvyškov lužickej kultúry, turistické odpočívadlo. Na úpätí Ostrého vrchu v Považskom Inovci sa skvie mohutný drevený slovanský dvojkríž. Dôstojne symbolizuje slovenskú štátnosť, o ktorú Hurban celý život usiloval.
Namiesto prológu
Jozef Miloslav Hurban
„PO PADESAT LETECH“
Nad Lašidom, v Klíži, v stráni,
v mračných horách Kálnice,
skalné Beckova balvany
i báječné Skalice,
Červeň – hora od Trenčína
i Lipky, kraj rozmilý,
kadiaľ do Daranských mlyna
chodníčky ma vodili,
i ty Záborie milostné
a v Trbockom hmla sivá
i Potôčky, ku ním zlostne
vetry dujú z Sichrova,
i Miškovská i Zaháje,
Za môstkom a Hrabovník,
vy detinstva môjho raje,
mojich túžob zdroj a vznik.
Prudko i ticho sa snaží
zelenkavým korytom
Váh bludáriť po Považí
smútkom dávna pokrytom.
Mocne, skromne, ako príde,
z pod Lašida, Kálnice,
lúpežný potôčik vyjde
strašiť ľudí velice;
i to jaro vôní sladkých
i to leto krásnych vĺn
i tá orechov považských
korenitosť i lov sŕn.
Hory moje i dúbravy,
kde sa vzal váš chabý kľud?
Či Považie našej slávy
neobýva Slávy ĺud?
Inak niekdy bývalo tu,
inak, dá Boh, bude zas!
„Činom premôcť svoju psotu“
Boží je k národom hlas!
(úryvok)
Almanach NITRA, roč. VI., 1876 – voľný preklad zo slovakizovanej bibličtiny (češtiny)
Autor: Štefan Šicko