MODROVÁ. Bývalý učiteľ Miloš Minár a jeho priateľka Bernardína Jedličková by sa voľakedy ani nenazdali, že ich životy sa spoja vďaka zvieratám.
Dnes považujú svoj pätnásťhektárový statok za splnený sen. Začínali so stádom oviec, neskôr prikúpili škótsky horský dobytok, kozu, lamu, pštrosy, klokany a ťavu. Posledný prírastok do ich zoofarmy pricestuje zo Severnej Ameriky na jar. Bude ním mladý bizón.
Pštrosy sú prerastené sliepky
Miloš Minár začal chovať ovce v roku 1985, aby si privyrobil k učiteľskému platu. Keďže sa mu tieto zvieratá zapáčili, nechal sa zlákať krajinami, ktoré boli chovom oviec preslávené. Jeho prvá cesta viedla do Austrálie. „Dopisoval som si s učiteľom na univerzite v Sydney. On ma pozval na stáž na ich univerzitnej farme,“ spomína cestovateľ, ktorý navštívil 45 krajín. Tu pracoval rok pri ovciach a následne strávil rok aj na Novom Zélande, ktorý mu učaroval zo všetkých kútov sveta najviac. Neskôr navštívil aj Dánsko, Belgicko, Holandsko a naposledy v roku 2002 strávil štvrťroka na rakúskej ovčej farme zameranej na produkciu mlieka. Keď sa vrátil späť na Slovensko, chcel svoje vedomosti zúžitkovať na niektorom družstve, a tak sa zamestnal na Bezovci. Tu mal na starosti 180 kusov oviec. Po roku a pol sa stádo rozrástlo na 560 oviec. Na miestnom salaši aj vyrábal a predával syr, vďaka čomu spoznal aj svoju družku. „Raz si prišla kúpiť syr,“ spomína Minár.Spoločne sa odsťahovali do Lúky, kam si na dvor domu priviezli päťdesiat oviec.
Keďže sa to susedom vraj nepozdávalo, prenajali si pätnásťhektárový pozemok v Modrovej, kde vybudovali pred tromi rokmi prvý oplotok.Dnes na svoj nový spôsob života nedajú dopustiť. Sú pánmi svojho času a zvieratá vraj vyžarujú neskutočný pokoj. „Pochádzala som z gazdovskej rodiny, no vždy som mala iný smer. Až pri partnerovi som zistila, že ma to veľmi baví,“ tvrdí Bernardína Jedličková, ktorá si svoje ovečky a kravy nevie vynachváliť. „Sú milené. Kravy som si predstavovala úplne inak,“ vysvetlila riaditeľka zoofarmy, podľa ktorej sú pštrosy také prerastené sliepky.
Partnera aj prosila, aby sa odsťahovali na Nový Zéland a nezačínali nič na Slovensku, no on kvôli deťom nechcel odísť.
Klokany majú radšej zimu
Spôsob, akým sa na Novom Zélande chová dobytok sa podľa Minára nazýva oplotkový. Dobytok sa voľne pasie počas celého roka, pričom ho treba prikrmovať iba počas zimných mesiacov a nemá žiadne priestory na ustajnenie.„Pijú z potoka, pasú sa. Treba na ne iba dohliadať,“ vysvetlil farmár princíp najlacnejšieho hospodárenia. „Nikomu nejde do hlavy, že tie kravy prežijú bez prístreškov a bez maštalí na mraze a daždi, pričom sú v pohode.“ Presne takto žije dobytok aj na južnej pologuli. „Ľudia sa nás pýtajú, či nám ich nebude ľúto. Ale prečo by malo, oni sú na takýto život prispôsobené,“ doplnila Jedličková.
Zvieratám je, podľa ich chovateľov, dokonca v zime lepšie ako v lete. Vtedy sú iba zalezené pod stromami a aj klokany je veľmi ťažko nájsť ukryté v kríkoch. Klokan tasmánsky žije v takých istých podmienkach ako na Slovensku, a tak si vraj v zime veselo poskakuje.
Na farme žije šesť klokanov, z toho päť samičiek
Podľa Jedličkovej si postupne zvykajú aj na prostredie a ľudí a majú veľmi dobrý vzťah ku deťom. Živia sa listami, plodmi, trávou, v zimných mesiacoch dostávajú aj jablká, kukuricu a zmes s vitamínmi, aby pribrali. Medzi meter vysokými klokaníkmi je vraj jedna samička v požehnanom stave a je veľká nádej, že budú mať mláďatá aj ďalšie. „Budúci rok k nim pribudne aj biely samček,“ pochválila sa Jedličková.
Svoje zvieratá nikdy nezjedia
Keďže sa im život farmárov páčil, rozhodli sa ho priblížiť aj našincom. Oplotky, v ktorých sa zvieratá nachádzajú, sú vraj vernými kópiami tých novozélandských. V každom je šesťtisíc voltov, ktoré spôsobujú sekundové šoky, aby zabránili vniknutiu divej zvere. „Najskôr sme chceli iba novozélandskú farmu, ale tam sú všetky farmy zamerané aj na chov ďalších zvierat, tak máme dnes zastúpené zvieratá zo všetkých kontinentov,“ uviedol. Zvieratá sú umiestnené v troch oplotkoch, z ktorých vrchný predstavuje Austráliu, cesta pod ním je vraj Tasmanovo more a spodné dva oplotky tvoria južný a severný ostrov Nového Zélandu. „Neďaleko máme aj Cookov prieliv, budeme tu mať aj most ako v Sydney a aj budovu podobnú opere, kde bude reštaurácia,“ dodal.
Po novozélandských ovečkách si slovenskí farmári priviezli aj škótsky horský dobytok z Čiech, Nemecka a priamo zo Škótska. Pýchou je kravička priamo zo stáda anglickej kráľovnej. Každá z nich má podľa Minára rodokmeň a meno. Kľudné kravičky sa chovajú na škótskych náhorných plošinách a majú výborné mäso. „Má v sebe minimum tuku a varia z neho v tých najlepších svetových reštauráciách,“ zdôraznil.
Kravičky z Modrovej však nikto nikdy nezje. „Všetko mäso, z ktorého robím pohostenie, je dovážané priamo z Nového Zélandu a my si kupujeme v supermarkete,“ vysvetlil Minár, ktorý má už celú ďalšiu generáciu dobytka aj oviec zarezervovaných a bude ich predávať pre ďalší chov. „Bola by ich veľká škoda zabiť,“ zdôraznil.
V zoofarme je už samozrejmosťou, že sa spoločne s ovečkami pasie ťava a búrsky cap, že kravám robí spoločnosť lama a neďaleko vykúkajú pštrosy. Tieto zvieratá sú však iba samci, aby boli podľa Minára v kľude.
Pomáhať im bude aj helikoptéra
Na farme využívajú aj strojový park ako na Novom Zélande. Tu už dávno psy a kone vymenili štvorkolky a helikoptéry. Dve štvorkolky slúžia na zaháňanie oviec a v helikoptére si budú môcť zalietať aj návštevníci. „Začiatkom budúceho roka nám príde farmárska helikoptéra z Ameriky. Budeme ňou robiť pracovné lety, niečo ako safari,“ vysvetlil.
I keď naháňanie dobytka na hlučných štvorkolkách pôsobí dosť drsne, kravám a ovciam to vraj neprekáža. Po tom, čo ich majitelia popreháňajú po lúke si opäť kľudne prežúvajú.
Zverinec zoofarmy dopĺňa krokodíl. Ten je však, na rozdiel od okolo pasúcich sa kolegov, umelým symbolom farmy. Po iných zvieratách už domáci netúžia, vraj im stačí, že sú spokojné a zdravé.
