Pondelok, 19. február, 2018 | Meniny má Vlasta

Kreslený humor nepatrí do zásuvky

MILAN STANO sa narodil 20. januára 1949, pochádza z Kálnice. Študoval grafiku na SŠUP v rokoch 1964–1968. Od roku 1972–1980 študoval maľbu u Ernesta Zmetáka. Doteraz sa prezentoval 60 samostatnými autorskými výstavami na Slovensku i v zahraničí a zúčastni

l sa vyše stovky kolektívnych výstav. Na študijných cestách navštívil viaceré krajiny Ameriky, Ázie i Európy.

TRENČÍN. Venuje sa kreslenému humoru, grafickej tvorbe najmä drevorezu, ilustráciám a maľbe, kde sa zameral na krajinomaľbu a mestské veduty. Za svojimi krajinami prešiel takmer celé Slovensko i svet. Jeho výtvarnou inšpiráciou je slovenský folklór a ľudové tradície. Od roku 1990 vydáva a rediguje časopis Kocúrkovo a vo svojom vydavateľstve „Štúdio humoru a satiry“ vydáva knihy. Za svoju tvorbu získal niekoľko ocenení. Je členom Umeleckej besedy Slovenska, ZVUZS, Únie slovenských novinárov.

Vo vašej tvorbe je veľa obrazov a grafík z kálnického chotára. Mala vaša rodná dedina vplyv na vaše výtvarné umenie?
- Kálnica mala a má pre mňa zásadný vplyv. Prežil som tu detstvo a vyrastal v prostredí, kde bolo prítomné ľudové umenie. Navôkol som vnímal autentické ľudové tradície. Zažil som bujaré a pestrofarebné fašiangy, stavanie májov, tradičné zabíjačky, miloval som túlanie po horách, tradície pred Vianocami, na Luciu, na Ondreja a toto všetko ma inšpirovalo k výtvarnej práci.

Čím Vás zaujali miestne hory?
- Naše hory sú rozmanité. Vzadu za Ostrými vrchmi, až na hranici chotára je hora plná kamenia. A z toho kamenia, čuduj sa svete, vyrastajú prastaré stromy. Sú tam aj zakliate miesta, obkolesené močiarmi, kde sa ranná hmla namáhavo vlečie po korunách stromov a kde večer nepočuť ani vtáčika letáčika. Slovom, vládne tam mŕtvolné ticho. Tieto hory môžu pritúliť človeka, ktorý im rozumie. Mnoho Kálničanov vyrástlo v hore, ktorá ich živila, boli poľovníkmi i pytliakmi, či lesnými robotníčkami, alebo tvrdými drevorubačmi s mozoľnatými rukami. V týchto horách sa odohralo množstvo veselých i drsných príbehov. O niektorých sme sa dozvedeli, o mnohých sa nikdy nedozvieme, lebo sú pochované pod stáročným machom. Taká je zázračná tvár kálnických hôr a dolín.
Vaše milované kálnické hory ohrozuje ťažba uránu. Aký je váš názor?
-Som zásadne proti. Celá ťažba by zničila prekrásnu prírodu a zdevastovala by i celú turistickú oblasť, ktorá dlhé desaťročia v okolí Kálnice vznikala. Myslím si, že sa nenájde v našej obci človek, ktorý by súhlasil so zničením prírodných krás, vedľa ktorých sme vyrastali. Je to aj o hodnotách a prioritách nášho života, o vážení si hodnôt, ktoré nám tu zanechali naši predkovia, o našej povinnosti zachovať tieto hodnoty budúcim generáciám.

Intenzívne ste kreslili už ako chlapec. Kto prvý zbadal váš talent?
- Často som chodieval po chotári so skicárom a farbičkami, kreslil som a maľoval. Brával som si so sebou i svojho psíka Broka, alebo mojich kamarátov Milana Riegera, či Milana Bušu. Raz som kreslil stromy v doline okolo chaty Dreviny. Odtiaľ vyšiel jeden pán, pozeral ako kreslím a prihovoril sa mi. Bol to Jozef Kocián, riaditeľ školy v Novom Meste nad Váhom. Poradil mi, aby som začal chodiť do Ľudovej školy umenia v Trenčíne. Prišiel aj k nám domov a prehovoril aj moju mamu. Bol som veľmi šťastný, keď som tam zložil skúšky. Tu ma učila maliarka Žofia Bellová a pripravovala ma na výtvarnú dráhu a korigovala moje detské práce. Naučila ma základom kreslenia a maľovania, perspektíve, vizovaniu, farebnosti a iným grífom. Hlavne mi vtĺkala, že talent je len základ, že stále musím kresliť a učiť sa. Medzitým otvorili výtvarný krúžok i v Novom Meste, kde ma učil maliar Kostrhoun. S ním sme chodili maľovať i motívy v meste, napríklad kamenný most vedľa parného mlyna, domy na námestí a pri kostole. Títo dvaja ma tak pripravili na skúšky, že ma bez problémov prijali na grafiku v SŠUP v Bratislave. Veľmi som za to vďačný Jozefovi Kociánovi. Veľakrát som ho navštevoval a posielal mu pozvánky na moje prvé výstavy.

Pamätáte na svoj prvý honorár?
- Samozrejme, karikatúry som kreslil aj na ľudovej škole. Cez prestávku som kriedou na tabuľu, za všeobecného veselia spolužiakov nakreslil učiteľku Štefanovičovú. Zrazu zazvonilo, jej karikatúru som nestačil zotrieť. Keď sa vo dverách zjavila, pozrela sa na tabuľu, očervenela. Okamžite na mňa zakývala ukazovákom. „Daj si dolu okuliare!“ Dal som ich poslušne dolu, netušiac čo bude nasledovať, lebo ináč by som ich určite nedal dolu. Oboma dlaňami sa rozohnala a naraz nimi plesla na obe moje líca. Pre zmenu som očervenel zase ja. To bol môj prvý honorár za karikatúru!

Ste uznávaný maliar, grafik, ale známy ste aj ako karikaturista. Ťažko vzniká kreslený humor?
- U mňa na papierikoch. Na nich si zaznamenám v niekoľkých ťahoch či slovách myšlienky na nové karikatúry. Tie vznikajú, keď som medzi ľuďmi, v krčmách, kaviarňach, vlakoch a v mestskej doprave. Ak som niečo zaujímavé počul, snažil som sa zachytiť pointu vtipnej myšlienky a v rýchlosti som si ich zaznamenal na papieriky. Po vreckách som ich mal plno a nechýbali mi krátke štvorcetimetrové ceruzky. Preto, aby mi neprederavili vrecká. Niekedy som bol úspešný, námety sa mi len tak sypali z rukáva a bola to jedna radosť. Inokedy som ich ťahal kliešťami. Potom som námety spracovával. Tie, čo sa mi páčili alebo hodili, som prekresľoval na čistý papier perom. Tie, čo sa mi znepáčili, tie som hodil do koša alebo do kachieľ. Čo bolo po ruke.

Aké sú vaše zdroje inšpirácií?
- Mám rád slovenský folklór, národné tradície. Pre mňa je vzrušujúce spájať ich so súčasnou modernou dobou. Blízka je mi nádherná čistá naivnosť detského pohľadu. Rád sa pohrám na papieri s určitými životnými situáciami, či predmetmi a variujem ich. V karikatúrach ma zaujíma skúmať dobro a zlo v človeku v širších súvislostiach. Dokáže ma inšpirovať každá téma, dokonca taká prozaická ako je záchod. Na túto tému ich mám celý cyklus. Snažím sa, aby mojim karikatúram nechýbala aktuálnosť. Ani nie tak okamžitá, ale nadčasová a nielen v našich zemepisných šírkach. Aby karikatúra hovorila nielen o tom – ktorom probléme, ale aby mala širšiu všeobecnejšiu platnosť. Musím priznať, že je to veľmi ťažké. Moja satirická práca je vlastne kritika neveselých javov veselými prostriedkami. Karikaturista musí byť večne zvedavý na všetko, čo ho obklopuje a dotýka sa života spoločnosti. Veď aj nespokojnosť je súčasťou tvorivého procesu mysliaceho človeka. Život a svet je čoraz zložitejší a stále viac akceleruje. Zúriaca globalizácia, znečisťovanie životného prostredia, otepľovanie, poškodené medziľudské vzťahy, problémy s demokraciou a jej výkladom, na to všetko by mal karikaturista svojou tvorbou poukazovať. Nerád kreslím karikatúry do šuplíka, lebo zo skúsenosti viem, že šuplík sa nezasmeje. Karikatúra patrí medzi ľudí, lebo inak stráca zmysel. Nie som autor, ktorý by nerád robil kresby s textom. Umenie komunikatívnosti v karikatúre musí zahŕňať aj schopnosť odhadnúť, kedy a aký text znesie karikatúra, alebo, kedy je text zbytočný. No ako autor, ktorý veľa publikoval v zahraničí, viem, že kresby bez slov majú väčší dosah a sú zrozumiteľné pre skupiny ľudí. Mám ich o to radšej, lebo potom môže mať kresba oveľa viac vysvetlení. Dokonca niekedy i také, na aké som nepomyslel, keď som karikatúru kreslil.

Beriete si na pranier aj našu národnú povahu. Pokúste sa charakterizovať aký je náš humor a naturel?
- Neberme sa tak vážne. Nie sme takí dokonalí, múdri a krásni, aby sme sa nemohli na sebe zasmiať. Ak sa nesmejeme, iným sme na smiech. Veď smiech a humor je najdemokratickejší prostriedok, ako sa vyjadriť o sebe a o iných. Humor je aj stav duše, a to je dôležité pre psychický, ale i fyzický organizmus človeka. Slovenské ľudové príslovie uvádza: „Smiech je najlepšia medicína." Veľa som uvažoval nad humorom iných národov, lebo v nich je aj kus národnej povahy. Slovenský je huncútskejší, beťárskejší a zemitejší. Napríklad český je premýšľavý, rafinovanejší, stojí viac na slovných hračkách, cítiť zaujatosť pre problémy malého človeka. No z oboch cítiť človečinu. O tom, že máme starú tradíciu humoru svedčí i to, že prvý slovenský román Jozefa Ignáca Bajzu bol satirický a najväčšie dielo o prvej svetovej vojne bol satirický Haškov román Osudy dobrého vojaka Švejka. Pre humoristu a satirika je veľmi dôležité poznať ľudskú mentalitu a svoj národ. Je to priam dobrodružstvo pátrať po slovenskej národnej povahe a našich predkoch. Štúrovci mali predstavu o Slovákoch ako o nepoškvrnených deťoch, ktoré treba formovať. Ďalšie generácie spisovateľov a intelektuálov pozerali na svoj národ reálnejšie a videli jeho chyby. Slováci majú veľa kocúrkovských vlastností. Sú zápecnícki, hašteriví, opičia sa po iných, radi si vypijú. Majú vzťah k pôde, pomaly sa otvárajú svetu, nie ako ľudia z rovín a od mora. Viac sa u nich udržiavajú tradície, zvyky a nechuť k niečomu novému. Nová doba menila aj našu národnú povahu. Sociológovia nateraz poukazujú na základe rozličných výskumov na rozpor, ako sa vidíme my a ako nás vidia iní. Vravíme o sebe, že sme pracovití, pohostinní, priateľskí, tolerantní... Ale, akí sme v skutočnosti? Vraj máme malé sebavedomie, nemáme národnú hrdosť a sme stále nespokojní, bolestínski a všetko ofrfleme. Zo skúseností viem, že sa dokážeme zasmiať sami na sebe a z našej národnej povahy. Myslím, že sme normálny európsky národ s dobrými i zlými vlastnosťami. Nie sme o nič horší, ale ani o nič lepší, než naši susedia, pred ktorými nemusíme mať žiadne komplexy. U Slovákov sa spája istá racionálnosť s emóciou. A to, myslím si, je naše plus.“

Prezraďte, ako sa kreslia politici?
- Za socializmu sa nedala uverejňovať satira na Biľaka, Husáka, Brežneva. To sa mi podarilo v roku 1968 a za tie karikatúry, i za iné, som šiel do basy. Pravda, vtipy sa o nich vo veľkom rozprávali v krčmách, na ulici, na straníckych schôdzach. Chvíľami som mal dojem, že priam tam sa vymýšľajú. Za socializmu som kreslil karikatúry mnohých našich osobností z oblasti kultúry. Po novembri 1989 som sa s vervou pustil do politickej karikatúry. Ale nielen do nej, aj do vydávania nezávislého celoslovenského humoristicko satirického časopisu. Kreslil a uverejňoval som v ňom karikatúry, nielen na bývalých socialistických papalášov, ale i na Čarnogurského, Mečiara, Havla, Budaja, Fedora Gála. Ten posledný dal podnet, aby ma za uverejnenú jeho karikatúru predvolali na políciu. Stalo sa. Bolo to na jeseň roku 1990. Vyšetrovateľovi som vysvetlil bezpredmetnosť podnetu, lebo podľa ústavy som mal právo o verejne činnom človeku nakresliť karikatúru. Neznížil som v nej jeho ľudskú dôstojnosť a on musí strpieť nakreslenú kritiku. Boli aj vyhrážky od ľudí z okolia Havla, Klausa, ale k ničomu konkrétnemu neprišlo. Za socializmu bolo najviac vtipov na Vasila Biľaka. Vysmievali sa z jeho nedovzdelanosti, že bol iba vyučený krajčír, z jeho východoslovenského prízvuku...

Z ODPOVEDÍ MILANA STANU ZOSTAVIL ALEXANDER CIBULA


  1. V priehrade si zaplávalo takmer sto ľadových medveďov Foto 411
  2. FOTO: Novorodenci z trenčianskej a myjavskej pôrodnice Foto 395
  3. Trenčiansky kraj má najmenej nehôd. Mŕtvych však pribudlo Foto 223
  4. Vyšlo nové číslo MY Trenčianskych novín Video 137
  5. FOTO: Na Okresnom úrade v Trenčíne nahlásili bombu Foto 119
  6. V prvom jarnom kole Trenčín remizoval s Nitrou 119
  7. Pri obchodovaní počas vojny pomáhala slivovica Foto 113
  8. V Galérii Bazovského ožili obrazy Ľudovíta Bránskeho Foto 106
  9. Vodič nedal prednosť dôchodkyniam na priechode, jedna zomrela 103
  10. Mária Mištinová: Keď dievčence šili bábiky, čakala som na guľku do hlavy 75

Najčítanejšie správy

Trenčín

V priehrade si zaplávalo takmer sto ľadových medveďov

Do vody sa po odspievaní hymny ľadových medveďov a pokriku odvážilo vstúpiť 94 otužilcov. Viac bolo mužov ako žien, medzi nimi i jedna maloletá slečna.

FOTO: Novorodenci z trenčianskej a myjavskej pôrodnice

Prinášame vám prehľad novorodeniatok, ktoré sme odfotili v trenčianskej a myjavskej pôrodnici. Ich fotky boli zverejnené v MY Trenčianskych novinách.

Trenčiansky kraj má najmenej nehôd. Mŕtvych však pribudlo

Policajné štatistiky sú alarmujúce. Za minulý rok zomrelo na cestách v Trenčianskom kraji 33 ľudí. V celoslovenskom porovnaní je to najvyšší ročný nárast.

Vyšlo nové číslo MY Trenčianskych novín

Opäť prinášame prehľad najzaujímavejších udalostí z nášho regiónu.

FOTO: Na Okresnom úrade v Trenčíne nahlásili bombu

Bombu nahlásili e-mailom, na mieste zasahujú pyrotechnici.

Blízke regióny

Najohrozenejšiemu hradu svitá nádej. Starhradu pomôžu dobrovoľníci

Záchrancovia chcú získať ruinu do podnájmu od majiteľov hradu.

Polícia prosí o pomoc: Hľadá sa Viktória (17) z Prievidze!

Policajti z Prievidze žiadajú občanov o pomoc pri pátraní po nezvestnej mladistvej osobe.

V Trnave vzniklo nové múzeum, vráti vás v čase

Niekoľkoročné zberateľské zanietenie zakladateľa Karola Lipovského a niekoľkomesačná práca ľudí zo združenia Retro múzeum vyústila do rozsiahlej expozície.

Poznáme nehodové úseky v Trnavskom kraji. Kde zvýšiť opatrnosť? (mapy)

Čo sa týka nehodovosti, je Trnavský kraj v rámci Slovenska na chvoste, počtom smrteľných nehôd však minulý rok obsadil prvú priečku. V kraji nafúkalo aj viac ako 800 šoférov.

Trom členom zločineckej skupiny Dvojičky uložili dlhoročné tresty

Špecializovaný trestný súd (ŠTS) v Pezinku vo štvrtok schválil dohodu o vine a treste s trojicou obvinených, ktorý boli súčasťou zločineckej skupiny vystupujúcou pod názvom Dvojičky. Pôsobili aj v Považskej Bystrici či Púchove.

Všetky správy

Lidl sťahuje z pultov ryžu Basmati

Ak ste si už výrobok kúpili, prineste ho do predajne, vrátia vám peniaze.

Chcel si vziať život. Záchranka ho nechala tak, do rána zomrel

Úmrtie bezdomovca z ubytovne Resoty Antona Srholca prešetruje Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.

Hokej - Program, tabuľky, skupiny - Zimná olympiáda 2018 (ZOH 2018)

Hokejový turnaj sa začína v stredu 14. februára 2018. Slovensko doň vstúpi zápasom proti Olympijským športovcom z Ruska.

Ich športovci súťažia, v KĽDR ich nesledujú. Pre úspech Južnej Kórey

Severokórejčania milujú sledovanie športu. Z olympiády však dostanú len pár obrazov a propagandu.

Ruský medailista mal pozitívny dopingový test, začali voči nemu konanie

Alexander Krušelnickij získal so svojou manželkou bronz v curlingu.