Počas pätnástich dní januárovej finančnej zmesi si národ slovenský aspoň násobilku poriadne zopakoval. A tí najväčší pesimisti a vyvolávači finančnej apokalypsy a chaosu vyšli naprázdno. Musia byť sklamaní a liečia depresie z pohodového prechodu na novú menu. Všetko fungovalo, akurát každý občan oťažel. Toľko kovu doteraz po vačkoch nikto z nás určite nenosil. Hotové zberné suroviny. Aj legendárny Hujer by sa potešil. Len „švestičky“ chýbali. A navyše, aspoň na pár úvodných eurodní sme sa konečne stali národom holubičím. Nikto v dlhých radoch nenadával, nikto nešomral, nikto o nikom netvrdil, že práve onen je vinný, pomalý a zároveň neschopný rýchlo vydávať. A pri pokladniach boli všetci krotučkí a poctivo, slušne a inteligentne čakali. Vážne, my vieme byť niekedy aj chápaví. Ani som vlastným očiam veriť nechcel. Nikto z nás by sa tam, v horúcej pokladni, totiž nechcel teraz uvariť. Každý len násobil a z hlavy sa mu parilo. Hotové peklo.
Ani Einstein s Luciferom by sa za nás hanbiť nemuseli.
Iné ma však zaujalo. Čakal som, kedy sa medzi tie, naše, krásne a novučičké ligotajúce sa slovenské eurá vysypané priamo zo štartovacieho eurobalíčka, zamotá nejaký kovový prišelec, ktorý má čosi už za sebou. Smutný, ošúchaný a neustálym platením po celej Európe zmätený a cestovaním dezorientovaný. A čakal som na chvíľu, keď sa stanem skutočným euroobčanom s gréckymi, rakúskymi, či francúzskymi mincami. A s napätím som zisťoval či nejaké euro z Malty, Vatikánu alebo nebodaj Monaka do mojej novučičkej europeňaženky s tritisícsedemstodvatsiatimi hlbokými europriečinkami nezablúdi. A čas Č skutočne nadišiel. Na novomestskej pošte nemecká jednoeurovka so spanilou orlicou do môjho priečinku prvýkrát zaletela a možno bavorské hniezdo pri Mníchove opustila. Nuž orlica, ale povedzme si úprimne, iba pri riadnej dávke fantázie. Hotové sci fi ju rozoznať. Skôr vyzerala ako by ju nad Karpatami poľovníci z Hrádku či Kálnice niekoľkokrát postrelili. Doškriabaná, s hlbokými ryhami a chybami krásy. Jedným slovom, zranená! Mala toho, chudera, už riadne za sebou. Chúďa, ešte aj ufúľaná i špinavá bola. Akoby sa v žiadnom nemenovanom pracom prášku už dávno nečistila. Mala sedem rokov, ale vyzerala skôr na štyridsaťdeväť. Asi to bol potomok psov. Tam sa každý rok siedmimi násobí. Rýchlejšie im to, neborákom hafanom, pribúda. A tak, zlatá naša Kremnica, zlaté naše korunky. Vydržali do konca svietiť a ligotať sa a také aj do svojho kremátoria na roztopenie vo vysokej peci išli. S hrdosťou. Jagavé a pevné. Čo už, doslúžili a máme novú menu. Tešme sa z nej, veď sa nič také prevratné vlastne ani nestalo. Akurát jánošíkovská tradícia opäť na povrch vystúpila a v srdciach našich ožila. Už sám zbojník Jurko slovenské dukáty a ich pravosť zubami skúšal. Vydrží, nevydrží? Pravý či nepravý? Možno teraz aspoň štrbavý národ nebudeme. Euro mäkšie a prívetivejšie pre náš chrup sa zdá. Pevné kovové slovenské mince korunovej meny sú zrazu fuč a teraz už len euro a jeho originalitu skúšať teda budeme. Stomatológom zrejme práce ubudne, vylomených zubov pri testovaní europravosti menej bude. Očných lekárov však krušné obdobie zrejme čaká. Tak povediac stotinkové centy akési úplne rovnaké sa mi zdajú. Jeden cent či dva centy. Farba i veľkosť. Kto to rozozná? Všetko rovnaké, a to sa, našťastie, stále ešte ligocú. Ale dúfajme, že tie slovenské centy i eurá, v Kremnici vyrazené, čosi vydržia a na frak dáme v tomto smere aj európskym finančným tigrom, ktorí k nám akési kovové mäkoty z cudziny zatiaľ posielajú...
