TRENČÍN. Podujatie „Južná Amerika stredoeurópskymi očami“ spojené s premietaním obrázkov sa konalo v rámci cyklu Poznávame Trenčanov 2. februára vo Verejnej knižnici M. Rešetku.
Zaujal ju odlišný spôsob života
„Najjednoduchšie sa do Bolívie, Peru a Chile dostanete s cestovnou kanceláriou. Som geografička, učím zemepis a rada cestujem. Európu mám už viac-menej pochodenú, tak skúšam aj exotiku,“ prezradila učiteľka. Predtým navštívila aj Thajsko, Malajziu a Singapur. V Južnej Amerike ju zaujal najmä odlišný spôsob života, tajuplné Machu Picchu, prírodné podmienky, nadmorská výška a samozrejme ľudia. „Sú veľmi chudobní, ale aj hrdí na to, odkiaľ pochádzajú. Vážia si svojich predkov, a tiež to, že vôbec žijú. Oproti ľuďom v Thajsku sú rezervovanejší, ale tiež veľmi priateľskí a ochotní pomôcť,“ hovorí Dvoranová. S miestnymi obyvateľmi sa dorozumievala niekoľkými španielskymi slovami, ktoré vtedy poznala. Tento cestovateľský zážitok ju však podnietil k štúdiu španielčiny.
Cesta autobusom bola zážitkom
Cestovateľku prekvapila v krajinách Južnej Ameriky aj zima. „Vedeli sme, že nebude teplo, ale bolo ešte chladnejšie. Nikde sa tam nekúrilo, v noci bývalo aj mínus štrnásť stupňov, cez deň okolo nuly. Nemali sme sa kde zohriať, takže sme poriadne vymrzli.“ Zaskočila ju aj zlá infraštruktúra v Bolívii. „Majú síce nerastné bohatstvo, ale nemajú cesty či železnice. Raz sme išli dvanásť hodín linkovým autobusom s domácimi po nespevnenej ceste, akoby krížom cez pole. Boli sme poriadne vymrznutí a „vyhrkotaní“. Vnútri hrala hudba a bolo veselo. Všetci boli spokojní, že vozidlo držalo pokope,“ rozpráva Antónia. Na cestách sa najviac obávala nadmorskej výšky, ktorá sa v Chile, Bolívii a Peru pohybovala okolo štyritisíc metrov nad morom a problémov s dýchaním. Niektorí turisti nevyšli aj tri dni z hotela. Bežným jedlom v tejto oblasti sú morské prasiatka, ktoré chovajú spolu s lamami ako jediné domáce zvieratá. Cestovateľka ochutnala aj miestnu špecialitu – kokový čaj. „Mysleli sme si, že keď si dáme koku, tak sa budeme cítiť zvláštne. Absolútne nič nám to však nespravilo, bolo to ako odvar zo slamy a sena z hôr.“ Typickým nápojom bola aj inka kola, sýto žltý nápoj, ktorý vraj chutí ako zubná pasta tutti frutti.
Deti učí zo svojich zážitkov
Učiteľka si myslí, že pre žiakov je zaujímavejšie, ak ich počas vyučovania zemepisu učí o krajine, ktorú spoznala „na vlastnej koži“. „Ukážem im fotografie, rozprávam im a deti si oveľa viac zapamätajú. Možno nevedia rozlohy jednotlivých štátov, ale podstatné je, aby vedeli, ako asi to v danej oblasti vyzerá a kto a ako v nej žije. Deti sú veľmi prekvapené, že v niektorých dedinách nemajú elektrinu, alebo že existuje zamestnanie pisár, pretože polovica obyvateľov nevie čítať, ani písať.“
Aj v ďalších cestovateľských plánoch Antónia Dvoranová uvažuje, že pôjde opäť do Južnej Ameriky. „Možno sa vyberiem na Kubu.“
