Ešte aj v minulej sezóne sa zásluhou tohto bývalého trénera reprezentácie Slovenska blýskali na krku hráčov strieborné medaily, po sezóne však mesto opustil a na palubovku novomestskej haly vrátil v úlohe trénera veľkého konkurenta v boji o medaily SPU Nitra. Napriek prehre svojho družstva 3:1 neodmietol rozhovor.
Aké sú návraty na miesta, kde ste veľkou mierou prispeli k získaniu najväčšej volejbalovej slávy v histórii mesta?
- Vždy som tu mal veľa kamarátov a vraciam sa sem s dobrým pocitom. Priznám sa, že sa pristihujem pri tom, že ma to až tak nehnevá, keď tu prehráme (úsmev). Ale to, samozrejme, neplatí počas zápasu, neskôr je to iné. Novomešťanom to prajem, klobúk dole, ako sa v neľahkých časoch držia. Je to morálne silné mužstvo a vážny ašpirant na titul majstrov Slovenska. Z tých hlavných favoritov na zlatú medailu by som im to prial najviac.
Určite ste v roli trénera SPU Nitra využili v príprave aj fakt, že ako bývalý tréner poznáte hráčov Nového Mesta a ich slabiny…
- Samozrejme, ich slabiny poznáme. Ale keď nám Barbierik stokrát zasmečuje do diagonály a „padne“ to, tak nám slabiny súpera nie sú ničím platné. V novom mužstve, ktoré trénujem, je to zatiaľ kolísavé a výkony sú nevyrovnané. Dokážeme hrať výborne 20 minút a potom začneme robiť chyby, zbytočne prehrávame sety.
V čom sú Novomešťania silnejší?
- S Novomešťanmi relatívne držíme krok v jednotlivých činnostiach. Keď porovnáme blok, podanie, útok, či prihrávku, tak to ešte ide. Ale moje mužstvo s nimi prehráva na počet chýb. Novomešťania urobia desať nevynútených chýb a my stihneme zatiaľ urobiť chýb dvadsať.
Ako vidíte ambície Novomešťanov v boji o titul?
- Morálne a z pohľadu mentálnej chuti po úspechu ich pasujem veľmi vysoko. Novomešťania sú silní. Nevýhodou je však užší káder, ako má VKP Bratislava, ale hráči nesú o to väčší pocit zodpovednosti, lebo ich v podstate nemá kto striedať. Nevidím medzi Novým Mestom nad Váhom, Bratislavou a Humenným jednoznačného favorita a odsúdeného. Každý, kto z tejto trojice nebude hrať finále, bude veľmi sklamaný. Nitrianske mužstvo môže byť každým setom iba jazýčkom na váhach. Nové Mesto to má veľmi dobre rozbehnuté.
Možno je vám aj ľúto, že v prípadnom boji o titul už nepovediete vaše bývalé mužstvo z Považia…
- Tá situácia už nebola taká, aby som tu mohol zostať. Družstvo vtedy z rôznych príčin prestalo doobeda trénovať. Načo je potom tréner, ktorý je tu od rána do večera? Každý deň som mával dva tréningy, teraz je to inak postavené. V meste je základ prípravy večer a na to v podstate profesionálneho trénera až tak netreba. Ja oveľa viac vyťaženejší v Nitre ako by som bol tu.
Je takýto zápas pre vašich nových zverencov väčšia výzva poraziť mužstvo, ktoré ešte minulý rok trénoval ich dnešný kauč?
- Ani nie, nemyslím si, že by to prežívali iným spôsobom ako ostatné zápasy. My máme pred sebou teraz najťažšie obdobie, pretože chceme prejsť cez prvé kolo play off. V ďalších zápasoch už môžeme iba prekvapiť. Nové Mesto, VKP Bratislava i Humenné sú skúsenejšími mužstvami. Chceme však hrýzť.
Skúste porovnať volejbalové pomery v Novom Meste nad Váhom a vo vašom novom pôsobisku.
- V Nitre trénujeme viac, lebo tí hráči potrebujú trénovať. Sú mladí. Podmienky, čo sa týka regenerácie, posilňovne, športovej haly sú v Nitre lepšie. Je to tam všetko pod jednou strechou. Zväčša hrajú vysokoškolskí študenti, ktorí sú v jednej budove, kde sa stravujú, žijú v internáte, majú tu bazén i saunu. Nevýhodou je štúdium, lebo študovať na vysokej škole a popri tom vrcholovo športovať je náročné.
Z Nového Mesta nad Váhom ste stiahli do Nitry aj veľký volejbalový talent Dana Mikušoviča, ktorý začínal byť na Považí veľkou posilou. Už aj v Nitre hráva v základnej šestke…
- Dano musel v Nitre logicky zakotviť. Študuje tu a denno-denné pendlovanie a dochádzanie na tréningy do Nového Mesta nad Váhom pre prváka, vysokoškoláka nie je naozaj reálne. Štúdium je náročné a školu majú hráči štyri dni v týždni. Chcem, aby sa aspoň trikrát do týždňa dostal na dvojfázový tréning. Dano by jednoducho nemohol stále dochádzať. To sa fakt nedá.
Vládzete ešte fungovať v tomto neustálom volejbalovom kolotoči, stále cestovať i meniť pôsobiská?
- Robím vo volejbale už tridsať rokov a toto nie sú už pre mňa žiadne cestovania či presuny. Býval som v ďaleko horšej situácii, napríklad, keď som trénoval reprezentáciu Slovenska a bol v zahraničí. Teraz si ten volejbal užívam. Som stále plný emócií, chuti, mňa volejbal stále baví. Veď kde inde sa môžete za hodinu päťkrát potešiť a päťkrát rozčúliť?
