TRENČÍN. Za obdobie neslobody a masového porušovania ľudských práv historici považujú roky 1939-1989, čiže obdobie nacizmu a boľševizmu. Ako povedal Lacko, v dnešných časoch je samozrejmé, že zodvihnete telefón a zavoláte si kamkoľvek do sveta, že môžete kdekoľvek a kedykoľvek vycestovať do zahraničia, ale vtedy to bolo považované za trestný čin. Obidvaja historici sú pracovníci Ústavu pamäti národa, ktorý má skúmať a odhaľovať nepravosti tohto obdobia, tak aby pre mladých ľudí „minulosť nebola mŕtva a aby sa budúce generácie vyvarovali tých istých chýb“.
Pri hľadaní priamych účastníkov tohto obdobia, ktorí boli svedkami krutého zaobchádzania, by im mal pomôcť projekt s názvom Nenápadní hrdinovia...v zápase s komunizmom v rokoch 1945-1967, čiže v období nastolovania totality. Ide o súťažný projekt pre základné a stredné školy. Študenti budú môcť od 24. marca do 16. novembra 2009 vyhľadávať vo svojom okolí ľudí, ktorí prežili režim, alebo boli väznení za činy, ktoré nespáchali. O osudoch týchto ľudí treba napísať príbeh a takto sa zapojiť do projektu. Keďže Trenčín je na piatom mieste v počte neprávom odsúdených ľudí, motivácia pre študentov je veľká. Podľa Dobiáša, ktorý sám bol politickým väzňom, každý režim človeka zmení, ale tento im vzal základné práva“. Spomenul predovšetkým tzv. triednych nepriateľov. Tvorili ich hlavne kulaci, tzv. dedinskí boháči, ale aj predstavitelia katolíckej a gréckokatolíckej cirkvi, ktorí boli neprávom odsúdení a väznení. Študentom pripomenul príbeh gymnazistov, ktorí sa na čele s Dušanom Šinským, pokúsili utiecť za „zamrežované“ hranice. V Rakúsku ich chytili vojaci a Dušana Šinského pri úteku zastrelili. Bol tak isto mladý ako študenti sediaci v hľadisku. Dobiáš tiež študoval na štátnom gymnáziu a ako povedal: „Nemohli sme nosiť hocijaké nohavice, hocijaké účesy, museli sme byť všetci rovnakí.“
Po spomienkach Rudolfa Dobiáša študentom premietli film režiséra Ondreja Krajňáka Ako som prežil gulag. O dokumente povedal, že by mal „byť mementom pre budúce generácie“. Dokument je dojímavou, autentickou a vzácnou výpoveďou piatich mužov, ktorý prežili hlad, chlad a otrocké práce v trestaneckých a vyhladzovacích táboroch – gulagoch za polárnym kruhom. Zo Slovenska do Ruska na Sibír bolo deportovaných takmer 7000 Slovákov a z toho viac ako 200 žien. Dnes z tých, čo prežili, žije iba desať ľudí nad 80 rokov. Títo ľudia po návrate mali zákaz o prežitých utrpeniach hovoriť a rehabilitovaní boli až o 40 rokov neskôr, po páde komunizmu. Ani to im však nevrátilo roky prežité bez rodín a bez slobody. Ich návraty boli častokrát sprevádzané sklamaním a nešťastím zo zmarenej lásky, alebo zo smrti ich najbližších , ktorí sa nedožili ich príchodu domov. Ako vo filme odznelo: „Kto to nezažil, nevie si predstaviť to týranie.“
Podujatie s názvom Slovenská spoločnosť v období neslobody, určené pre stredoškolských študentov, sa konalo 24. marca a zorganizovala ho v rámci celoslovenskej akcie Týždňa slovenských knižníc Verejná knižnica Michala Rešetku.
Autor: Zuzana Sedláková