kov, ale aj pre výrobu elektrickej energie.
TRENČÍN. Tí chápu, že pre rozvoj chudobných afrických krajín je energia životne dôležitá a potrebná. Svojej zábavy sa však len tak nechcú vzdať. Snažia sa petíciami, predkladanými vládam, aby aspoň niektoré úseky atraktívnych tokov pre vodákov zostali bez zásahu. „Už sme tam videli, že mali pristavenú budovu a vkladali turbíny. Je to celosvetový trend aj vo Venezuele sú známe vodácke rieky a stavajú tam priehrady,“ hovoria trenčianski vodáci Miloš Trnka a Peter Scherfel. Od konca januára do konca februára pobudli na divokej vode Bieleho Nílu. Aj tu na Níle tie najlepšie pereje zanikli, iné síce aj vznikli, ale celkovo ubúdajú. Väčšina územia zaplaví priehrada a ráz krajiny sa tam totálne zmení,“ prorokuje Miloš.
Biely Níl vyviera z Viktorininho jazera
Táto oblasť je turisticky známou, ale nie je veľmi navštevovanou. Rieka má pre Európanov špecifikum v tom, že je to najbližšie, kde sa dá v zime jazdiť a zabávať sa na malých kajakoch vo veľkej vode. „V lete sa dá kajakovať aj v Európe čo sa v zime nedá, to je hlavný dôvod. Podobné rieky sú síce aj napríklad v Južnej Amerike či na Novom Zélande, ale to je predsa len ďaleko,“ hovorí Miloš, ktorý sa tam vybral tri dni po štátniciach v januári. Z treskúcich mrazov prišli do horúceho a dusného tepla. Príchod bol nielen teplotným, ale aj kultúrnym šokom, hoci Uganda je už pomerne civilizovaná. „Prišli sme v noci a pristávali sme, tak sme čakali svetlá. no pri letisku nesvietilo jediné svetlo, že sme sa báli aj vystúpiť z lietadla. Vonku bola asi 90 percentná vlhkosť a teplota okolo 25 – 30 stupňov. Spočiatku sme v noci nemohli spať a ťažšie sa dýchalo ale po dvoch dňoch sme si zvykli,“ dodáva Peter.
Štvrtinu Ugandy prišli za štyri hodiny
Cesta z letiska do kempu viedla cez štvrtinu Ugandy asi štyri hodiny. „Bolo pred polnocou a všade veľa ľudí. Okolo cesty horeli vatry, pred nimi stáli stovky ľudí a detí, všetko tam žilo. Nevedeli sme, čo môžeme čakať. Normálne sme mali strach, že nás taxikár niekde vysadí a olúpia nás. Mali sme vodácku výbavu, batohy, oblečenie, jedlo, dokopy každý asi 50 kilogramov výbavy. Ale všetko bolo bez problémov, oni sú zvyknutí, že beloch je niečo iné ako oni, že má peniaze.“ Aj dvojica Trenčanov sa tu na pár dní cítila ako milionári, keď vymenili doláre za ugandské šilingy. „Kurz je asi 1900 šilingov za dolár.
Okolo cesty sa odohráva celý život krajiny
Na ceste sa tlačia všetci, od chodcov po autá a trasu lemuje nekončiaci trh. Chodci sa vyhýbajú cyklistom, tí motorkárom, tí autám a všetci sa vyhýbajú autobusom. Tie tu chodia najrýchlejšie. „Hoci je tu tiež upravená rýchlosť jazdy na 50 kilometrov za hodinu, lietali rovnako rýchlo mimo mesta ako aj cez mesto.“ Z kempu k rieke jazdili mototaxíkmi. „Naložili nás aj s kajakom, ktorý pretŕčal, ale im to nevadilo. Vždy sme hľadali dobrého šoféra, lebo tam jazdili dosť ako prasatá a nezvyknú brzdiť. Raz sme vleteli medzi deti, čo išli zo školy, asi stovkou, alebo sme nabrali cyklistu. Ani som sa radšej neotočil, či ešte vstal,“ opisuje Miloš a hovorí, že aj keď rieka bola nebezpečná, tam vedeli ako si poradiť a čo čakať.
Voda je v Bielom Níle ohromná
Je tam na päťdesiatkilometrovom úseku asi dvadsať perejí, rozvetvujú sa. Ohodnotené sú podľa obtiažnosti od WW 1 až po tie najnáročnejšie, WW 6. Tejto vode sa hovorí aj Big Water. Jazda v takejto vode tam a u nás je neporovnateľná, nielen pre adrenalín a zážitky, ale aj okolnosti a podmienky. Nie, že by to bolo ťažšie, ale je to skrátka iné, voda je tam ohromná, prietok má cez dvetisíc kubíkov za sekundu.
Táto masa vytvára na určitých miestach valce a vlny pre nás nepochopiteľných rozmerov, niečo s čím sa človek v Európe nestretne. Veľmi sme si ich užívali, no niektoré sme obchádzali veľkým oblúkom.“ hovorí trenčiansky vodák.
Keď nepomáha ani plávacia vesta
Z jedného brehu na druhý je aj pol kilometra, takže doplávať na breh je náročnejšie ako u nás, naviac sú tam veľké vlny, víry, plávacia vesta v tejto vode nepomáha. Človek jazdí tak, že nič nevidí a musí ísť naspamäť. Preto je treba trasu naštudovať a vedieť kde a ako sa dostať do ideálnej stopy,“ vysvetľuje Miloš. Trať, ktorú sa odhodlali zdolať na malých kajakoch vo veľkej vode si prezreli dôkladne z brehu, no nie všade sa dalo prejsť, niekde džungla siahala až k samým brehom. Na rieke jazdili aj ďalší kajakári. Vychutnávali si dravé pereje, kým ešte sú. S nimi aj absolvovali niektoré jazdy. „Rieka sa totiž rozvetvuje a zablúdenie do zlého ramena do nesplavnej časti môže znamenať koniec. Bolo treba dávať si veľký pozor,“ tvrdia obaja vodáci.
Stratené veslo im domorodci predali
Pri jazde sa, ako hovoria vybláznili dosýta, ale ani o vypäté chvíle nebola žiadna núdza. „Pri jednom z prvých splavov náročnejšieho úseku Nílu mi pri prejazde veľkým valcom vytrhlo pádlo, ktoré sme ani po urputnom hľadaní nenašli. Po chvíli rozhodovania, či sa vracať džungľou po brehu späť, alebo dôjsť do cieľa, vyhral kajakársky duch. Zbytok úseku som zišiel bez pádla. Pádlo napokon vylovili miestni rybári a za pár korún nám ho predali späť,“ opisuje Miloš.
Zajazdili si so slovenským vicemajstrom
Kemp, kde najskôr bývali, vedie Austrálčan, ktorý vytvára vodákom dobré podmienky. Našli tu partiu štyroch Slovákov. Medzi nimi aj Petra Csonku, vicemajstra sveta v kajak Freestyle s partiou, ktorý tu chodí už tretí rok trénovať.
Slováci im pomohli už pri príchode a vybavili viacero vecí. „Kemp bol na ostrove, ale dostať sa tam dalo len cez deň. Keby nám nepovedali, že pre nás prídu, chceli sme prespať pri kompe. Ale to by sme sa asi zbláznili. Je tam neskutočne veľa hmyzu, sú tam húsenice ktorá prejde po tele a ostanú svrbiace fľaky, hrozí malária. Domáci ju berú ako my chrípku.“
Všade bolo veľa pavúkov, jedovatých hadov, videli čiernu mambu či pytóna, ako si plával vo vode.
Safari zažili priamo v kempe
„Nemuseli sme ísť ani do safari, cez kemp hocikedy behali opice. Rozhodli sa bývať v stanoch radšej ako v chatkách i keď si to vyžadovalo väčšiu ochranu pred mravcami. Premiestňovali sme stan každé štyri dni. Za ten čas sa tam nasťahovalo desaťtisíce termitov. Mravce tam boli všade, všetkých veľkosti. Najmä potraviny sme museli dať inde, lebo pri hľadaní jedla dokážu prekúsnuť aj stan aj batoh. Na konci pobytu sme to brali už ako niečo normálne a už sme ich neriešili. Raz v noci sme videli mravcov, veľkých horských a termitov. Bojovali proti sebe, hrýzli sa trhali. Bolo ich tam tisíce,“ konštatujú na záver rozprávania afrických zážitkov Miloš a Peter.
