Po stretnutí s čitateľmi 25. marca v Mestskej knižnici Ľ.V. Ríznera v Novom Meste nad Váhom venoval čas aj našim novinám.
Vy ste roky, už aj za bývalého režimu, tvorili ako spisovateľ v slobodnom povolaní. Takáto existencia zrejme nebola a nie je jednoduchá.
- Na Slovensku takýto spôsob života nie je ľahký. V slobodnom povolaní môže žiť iba ten, kto sa svojou prácou uživí. Spisovatelia sa ťažko uživili pred rokom 1989 a pochybujem, že sa takto uživia dnes. Väčšinou sa uživili maliari, herci, muzikanti, ale spisovatelia ťažko.
V tomto smere ste určite svetlým javom, keď sa vám to podarilo…
- Mne sa to podarilo najmä preto, že som aj veľa prekladal. A predovšetkým pre divadlá. Prekladal som divadelné hry, ale neviem o nikom inom, kto by sa z iného žánru uživil.
Skúsite porovnať spoločenské uznanie literárneho autora v minulosti a v súčasnosti?
- Spoločenské uznanie nie je až také podstatné, dôležité je, aby po vás ostal aspoň riadok v čítanke. Veľmi často sa stáva, že spisovateľ sa dožije uznania až po smrti. Za života ho považujú za bohéma, vidia ho opitého, sledujú, ako sa oblieka. Nie každý má tú schopnosť už zaživa sa správať ako svoj vlastný pomník.
Dá sa merať šťastie spisovateľa a jeho spokojnosť?
- Šťastie spisovateľa a jeho tvorivé možnosti sa odvodzujú niekedy od miery slobody slova. Sloboda je veľmi dôležitá. Ale dejiny potvrdzujú, že najväčší spisovatelia sa nerodili iba v slobodných podmienkach. Niekedy nesloboda donúti spisovateľa k väčšej metaforickosti, k vyjadrovaniu v obrazoch a symboloch. Keď sa k veci nehovorí priamo, musí sa hovoriť v podobenstvách. Najväčší spisovateľ si nájde slobodu, aj keď jej niet. Má ju dnu, v sebe.
Vy ste však skončili aj v politike. Tá práve najslobodnejšia nie je, neubíjalo vás to?
- Ocitol som sa v politike iba na krátky čas. Politika síce patrí do umenia, ale umelec do politiky nie. Ani Shakespeare sa nezúčastnil na politických pohyboch renesančného Anglicka. Jeho priatelia boli v povstaní, on nie. Ale politika sa na ňom zúčastňovala. Nájdete ju v Hamletovi a v mnohých ďalších hrách. Jednoznačne tvrdím, že spisovateľ do politiky nepatrí. Ale nechcel by som politikov hádzať do jedného vreca, existujú aj dobrí politici.
Ubudli vám po politickom účinkovaní priatelia?
- Nie. Mám niekoľko priateľov, ale to sú trvalí. A politika je prírodný úkaz. Tam, kde je stádo, musí byť aj nejaký vodca. Tak, ako sme od prírody zdedili nechty, srsť, či zuby, tak sme zdedili aj nevyhnutnosť politiky. Ale neradno jej podliehať. Politika je zviera, ktoré musia slušní ľudia poľudšťovať. Každý politik má totiž v istej chvíli schopnosť stratiť sebakontrolu a začať sa správať ako všemohúci. Vtedy musia prísť iní ľudia a ukázať mu jeho medze.
Nasledoval váš odchod do Prahy, stal sa aj symbolom pre novú tvorbu?
- Do Prahy som odišiel dočasne, v súčasnosti opäť žijem hlavne v Bratislave. Pre spisovateľa je jeho domovom reč. Moja reč je slovenčina a či žijem v Bratislave alebo v Prahe, budem vždy stále iba slovenským spisovateľom.
Na inú tému, zaujímavosťou vašej tvorby je fakt, že ste niekoľko diel napísali aj s vašou manželkou Oľgou. Ako vlastne môže takáto spolupráca fungovať?
- Dúfam, že sme toho spolu veľa nenapísali (úsmev). Naopak, som rád, že každý žije svoj život. Som rád, že si manželka našla svoj priestor, do ktorého ma ani nepúšťa. Keď ide do televízie a ja jej niečo radím, ani to nechce počuť. Hovorí si tam svoje a keď sa vráti, tak rozpráva, čo to tam narozprávala. Myslím si, veď si si mala nechať poradiť. (smiech). Vo všeobecnosti neverím na spolutvorbu viacerých autorov.
Čo môžu od vás najbližšie vaši čitatelia očakávať?
- Som autorom hry Smrť v ružovom a hrá v nej aj moja dcéra. Je to veľký životný príbeh Edith Piaf. Ona napísala svoju veľkú postavu svojim životom. Túto postavu som vôbec nemusel vymýšľať. Práve tu sme zistili, aké úžasné je nečakať na sponzorov, či na pomoc druhých. Hra sa dá naštudovať aj bez peňazí. Výpravu urobí zadarmo Fero Guldán a režisér Paľo Uher to zadarmo zrežíruje. Takéto veci sú o to zaujímavejšie.
Tieto typy predstavení sú však zrejme limitované aj počtom hercov…
- Tento druh divadelnej tvorby sa nedá robiť tak, že tam hrá dvadsať hercov. Dá sa to pripraviť tak pre trojicu-štvoricu protagonistov. Veď aj u Shakespeara sú na scéne dve-tri postavy. Tie potom odídu a prídu iné. Stále je pritom na javisku malý počet ľudí. Pevne verím, že pre tento malý súbor urobím ešte malú hru. Ale malú iba počtom hercov. Hry sú totiž veľké alebo malé práve veľkosťou alebo malosťou svojich postáv.