Článok pokračuje pod video reklamou
Slovenská spisovateľka Erika Ridziová, momentálne žijúca v Nemecku, vydala v minulom roku svoj prvý román Na konci dúhy. Rodáčka z Novej Dubnice sa vo svete kníh a písania cíti ako ryba vo vode.
Kedy ste sa rozhodli, že písanie príbehov bude to čomu sa chcete venovať? Kedy prišiel prvý stimul?
Myslím, že sa človek s týmto poslaním už narodí. Pamätám si, že ešte na základnej škole som v písaní objavila vášeň a už moja slovenčinárka ma často kritizovala pre moje nekonečne dlhé slohy. S písaním príbehov som začala na strednej škole. Prvý román, ktorý však nebol dostatočne „vycibrený", ale skôr len „skúšobný", som dopísala v treťom ročníku na vysokej škole. Písanie ma teda vždy priťahovalo, hoci až do minulého roka som ešte netušila, že sa mi podarí splniť si sen a vydať knihu.
Mala škola vplyv na vašu spisovateľskú dráhu?
Určite áno. Literatúra bola vždy mojím najobľúbenejším predmetom, už asi od základnej školy. Vždy som milovala knihy a doteraz sú mojou vášňou. S tým súvisí aj smer, ktorý som sa rozhodla študovať. Po dokončení gymnázia v Trenčíne som absolvovala päťročné štúdium na Fakulte humanitných vied v Banskej Bystrici, aprobáciu slovenský jazyk a literatúra, nemecký jazyk a literatúra. Takže som sa vlastne mohla aj profesionálne venovať svojej záľube.
Vždy ste sa chceli venovať len písaniu alebo ste uvažovali aj nad inou profesiou?
Už počas štúdia som si bola istá, že hoci ide o učiteľský smer, toto povolanie ma asi nebude napĺňať. O spisovateľskej kariére som síce snívala, ale veľmi som neverila, že sa mi tento sen raz splní. Chcela som sa venovať prekladateľstvu a popri tom písať.
Máte teda aj inú prácu okrem toho že ste spisovateľka? Dá sa z písania vôbec v dnešnej dobe vyžiť?
Popri písaniu sa venujem prekladaniu a vydávaniu nemeckej tvorby a deťom. Myslím, že u nás, na Slovensku, z písania vyžijú asi len tí najpopulárnejší autori, ktorí sa vydávajú v desaťtisícových nákladoch. Nie je to práca ako každá iná, nedá sa sadnúť si za stôl a osem hodín vkuse pracovať a nie je to ani povolanie platené od hodiny, myslím, že sa z neho nedá vyžiť.
Svoje knihy vydávate vo svojom vlastnom vydavateľstve. Nie je to finančne náročné?
Vždy treba mať vstupný kapitál, tak ako pri každom podnikaní. A keďže u nás je situácia na knižnom trhu nie veľmi optimistická, je to riskantné. Ale keď sa vykoná kvalitná práca, nezostane nedocenená. Vydávame okrem domácej tvorby aj nemeckú prekladovú tvorbu a tituly, ktoré sme dosiaľ vydali, patria medzi svetové bestsellery.
Odkiaľ beriete inšpiráciu pre príbehy, ktoré píšete? Je to len fikcia alebo je sú tam aj osobné skúseností?
Myslím, že žiaden autor sa nevyhne tomu, aby do svojho diela nevložil aj kúsok seba. Isteže, treba mať neuveriteľné množstvo vedomostí a skúseností, ak chceme zachovať autentickosť príbehov. V mojom prípade ide zväčša o fikciu, ale opieram sa o fakty a reálie, ktoré sú skutočné. Inšpiruje ma každodenný život na Slovensku a v súčasnosti už aj v Nemecku, ale, samozrejme, aj vlastné pocity a skúsenosti.
Ako by ste charakterizovali svoju prvotinu Na konci dúhy?
Na konci dúhy je zatiaľ môj prvý publikovaný román. Je to príbeh o láske skúšanej neprekonateľnými prekážkami, o vášni, ktorá vzniká bez ľudského pričinenia a likviduje a narúša harmonické vzťahy v rodine, o obrovských citoch, aj každodennej trpko-krásnej realite u nás, na Slovensku, na našich školách, keďže príbeh načiera aj do učiteľského prostredia, o životnom šťastí, ktoré mnohokrát sami zabíjame...
Aké sú vaše ďalšie literárne ambície?
Už pracujem na ďalšom románe, ktorý sa odohráva striedavo v Nemecku a na Slovensku.
Uvažujete aj s „prerazením" na zahraničnom trhu?
Okrem vlastnej tvorby sa chcem aj naďalej venovať prekladaniu a vydávaniu nemeckých titulov. Čo sa týka zahraničia, v súčasnosti rokujem s poľskými vydavateľmi, ktorí pravdepodobne vydajú moju prvú knihu v poľskom jazyku. A kto vie, možno aj v Nemecku sa mi nakoniec podarí presadiť na knižnom trhu.
