Článok pokračuje pod video reklamou
Po všetkých tých moratóriách a obmedzeniach, vraj kvôli „serióznosti a kultúrnosti“ kampane, nastal čas hodnotenia. Zlatá doba pre autora fejtónov. Už sa dá bez obmedzenia pozrieť na obdobie, ktoré konečnej voľbe predchádzalo. Prví, ako vždy, začali intelektuálne perliť Janko a Anička. Od Janka som sa dozvedel, že Iveta a jej prisluhovači sú „intelektuálny odpad“. Presne rovnakého pomenovania sa dočkal aj Milan Lasica. Jankovi akosi ušlo, že dielo Lasicu a Satinského je dnes maturitnou otázkou zo slovenčiny, čo by mu ako roduvernému uchádzať nemalo. Podľa toho je intelektuálnym odpadom aj Pavol Orságh Hviezdoslav, (tiež maturitná otázka zo slovenského jazyka), lebo svoje prvé básne napísal v maďarčine. Odľud jeden nepodarený! No kesenem szípen za takého národného barda. Klincovala aj Anička. Vraj ako k tomu Slovensko príde, aby prvého občana štátu zvolila bohatá Bratislava a maďarský juh? Škoda, že myšlienku nedokončila. Možno by sme sa boli dozvedeli, že by ju mali zvoliť absolventi ZŠ v Kysuckom Novom Meste. To by bolo samozrejme v poriadku a v duchu demokracie. Janko ešte v dobe nedávno minulej posielal Aničku spravovať mestské záchody. Ale dnes už je všetko v poriadku. Do záchvatu ma priviedol aj Ivan. V priamom televíznom prenose hovoril o „akomsi samozvanom kňazovi“, ktorého meno nevedel ani poriadne vysloviť. Nuž, možno by mal vedieť, že kňaz nemôže byť samozvaný. Musí vyštudovať teológiu a byť riadne vysvätený. Lenže to ho asi vo VUML-i neučili. Hlavná vec, že sa pretŕča v prvom rade na každej významnejšej svätej omši. Aj beztelevízorový Ferko sa vyfarbil. Nebol voliť. Vraj nemá koho. Pripadal mi ako dieťa, ktorému chcú vziať hračku. Tak hračku roztrieska. Keď nie je moja, nech nie je nikoho. A ostal alibisticky doma. Miki nechcel zostať v tieni predvolebných slovných rébusov a jeho odpovede na novinárske otázky obsahovali toľko vaty, že by stačila na rok jednej fakultnej nemocnici. Po odpovedi, ktorá pozostávala z desiatich viet, sa nikto nič nedozvedel. Keby bol aspoň povedal, koľko je hodín alebo nejakú inú použiteľnú informáciu... Ale on dokolečka motal čosi o zodpovednosti a postupnom zvážení všetkých súvislostí. Vlado, verný svojim zásadám, odporučil svojim voličom voliť podľa svojho svedomia. Po našom – ja nič, ja muzikant – veď vy ste si rozhodli, do ničoho som vás nenútil. Aspoň nejaký závan demokracie. Robko vzal veci útokom bez akýchkoľvek škrupúľ. Hoci Ivan sa pri každej príležitosti oháňal nadstraníckosťou prezidentského úradu, nechal sa na volebné plagáty vyfotiť s najvyšším predstaviteľom vlády a súčasne aj s predsedom najsilnejšej politickej strany v jednej osobe. Bodoval aj Rafael. V Žiline sa napriek volebnému moratóriu objavili bilboardy s textom: „Nenechajte Pála Csákyho rozhodnúť o prezidentovi slovenskej republiky“. Rafael sa k plagátom, ktoré sa náhodou vyskytli práve v Žiline, vyjadril naozaj svojsky. Jeho strana o ničom nevie, ale proti obsahu nič nemá. Mám rád Rafaela. Toho, čo namaľoval Sixtínsku Madonu visiacu v drážďanskej galérii. Lenže ten sa kvôli svojmu menovcovi musí v hrobe prevracať. Ani predseda parlamentu neostal v tieni. Chýbal mu už len transparent: „Kto sa na mňa odváži, keď je Robo na stráži“. Neskôr narodeným občanom treba vysvetliť, že pôvodne išlo o heslo z čias Gottwalda a znelo: „Kto sa na nás odváži, keď je Moskva na stráži“. Činili sa aj ministerstvá. Veselo odsúhlasovali tučné balíky odškodného za nemajetkové ujmy. Vraj za urážku na cti. Ako keby bolo možné vziať česť niekomu, kto ju nikdy nemal. A keďže politika ma v posledných dňoch doslovne unavila, rozhodol som sa pri sledovaní televíznych programov pre nejakú rozprávku. Aj ju vysielali. Názov znel: „Rumburak opäť kráľom v ríši rozprávok“. Akosi nechtiac mi to čosi pripomenulo. Ajajajáj...
