Omrvinkové príbehy Otisa Lauberta ako tuláka Knulpa

TRENČÍN. Rodák z Valaskej, dedinky ležiacej pri Brezne na strednom Slovensku a žijúci v Bratislave, nazval trenčiansku výstavu Omrvinky z Knulpovej kapsy. Muž menom Knulp bol tulák, ktorý ľuďom rozprával príbehy zo svojej tvorby i zo života. Ako uviedol autor, keď pred rokmi vydával katalóg pre výstavu, nechcel použiť text kurátora. „Preto som požiadal niekoľkých kamarátov, aby stručne charakterizovali moju osobu. Jeden z nich Milan Bočkay, poslal krátky komentár – Otis Laubert je tulák Knulp s kapsou nabitou plných sviežich a omladzujúcich nápadov. Omrvinky preto, lebo sú to naozaj len omrvinky z mojej tvorby. V tvorbe nemám výtvarný program, robím, keď mi skrsne nápad, myšlienka. Takto vytváram predmety. Vyhľadávam jednoduché materiály, ktoré by adekvátne vyjadrili predstavu mojej myšlienky.“

Kurátorka trenčianskej výstavy Zuzana Gažíková, riaditeľka Liptovskej galérie Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši, od ktorej dostal ponuku predstaviť netradičné diela, uviedla, že výstavu pripravovali tri štvrte roka „Otis Laubert je virtuálny umelec, zberateľ, skicárista, ktorý dokáže zhodnotiť a zhmotniť svoje diela. Jeho snahou je neustále vedieť sa vymaniť z prostredia starých vecí, ktoré recykluje vo svojej dielni,“ skonštatovala.

Vzdáva poctu obyčajným veciam
Vášnivý zberateľ a výtvarný umelec vzdáva poctu obyčajným veciam, prepracovaným do umeleckej podoby. V Trenčíne prezentuje okolo sto prepracovaných predmetov, ale ako sám tvrdí, je to asi tridsať samostatných objektov.

Na výstavu ponúkol deväťdesiatdeväť percent vecí, ktoré ešte nikde nevystavoval. V rámci vlastného konceptu zaradil niekoľko ukážok, ktoré nielenže skladajú netechnický hold technike, ale vypovedajú o zvláštnom bratstve všedných vecí, ktoré ľudia denne používajú.
„V tejto tvorbe nachádzam jazyk, akým viem hovoriť k ľuďom, pretože nemám dar hudobný, literárny, či dar rétoriky. Spolieham sa na dar od pána Boha, a to je výtvarný jazyk.“

Medzi exponátmi sú aj výtvarne spracované barly
Priateľom umenia predstavuje práce so silnou i menej silnou výpoveďou. Jeho rozmerné i menej rozmerné diela vytvorené z už nepoužiteľných predmetov, majú triezvu, až civilnú formu. Medzi nimi sú plynový sporák, na ktorého štyri horáky usadil torzo gramofónového zariadenia, či bicykel s kosoštvorcovými kolesami. Zaujali barly, ku ktorým sa vzťahuje jeho úraz – fraktúra oboch dolných končatín. S výsledkom štyroch skrutiek v nohách. Barly spracoval do netradičnej výtvarnej podoby a obrazu dal názov – Už ma bolí inde.

Lauberta teoretici výtvarného umenia považujú za tvorivo zvláštnu raritu slovenskej výtvarnej scény. Po skončení Strednej umelecko–priemyselnej školy v Bratislave sa zaradil do prúdu výtvarníkov, ktorí si razili vlastný výtvarný smer. V živote vystriedal niekoľko rôznych pracovných pozícií, nikdy to neboli zamestnania výtvarného charakteru. „Nepracoval som ako klasický výtvarný umelec,“ konštatoval Otis Laubert.