Herci, osvetľovači, diváci – mnohí z opačného konca Slovenska, sa pobrali domov. Predstavenie sa nekonalo. Lenže... Prečo si Zuza nezobrala príklad od najmúdrejších staršinov nášho štátu a niekoho tam za seba neposlala? Stačilo brnknúť Rafajovi, ten má so zastupovaním bohaté skúsenosti a mohlo byť všetko v poriadku. Rafael by si dal pod tielko dva mohutné pomaranče na šnúrkach, za pomoci prievanu by si oholil mužnú bradu a ešte mužnejšie fígliarske bajúzy a s pomocou šepkárky by odohral celé predstavenie. Krátkozraké babulienky by si ničoho nevšimli. Nuž ale Zuza sa k tomu neznížila, radšej priznala farbu a všetkým sa ospravedlnila. Istou iróniou je, že najviac ju ľutovali jej kolegovia herci. Neprísť načas do Národného divadla odohrať svoju rolu sa rovná osobnej katastrofe, ktorú roznášajú všetky noviny a Fialka je vďačným terčom bulvárnych plátkov. Suma sumárum – neprišla, nevidela a nezvíťazila. A bude „cvakať“. V duchu počujem reakcie typu: „Čo je pre ňu osemdesiattisíc? Tá sa v prašuliach môže aj kúpať!“ A som zasa pri tom povestnom lenže... Ak nepríde do parlamentu poslanec, nič sa nedeje. Paralela s Národným divadlom nie je vôbec náhodná. Parlament je tiež jedno veľké národné divadlo. Diváci sme my všetci, ktorí sme si lístky na predstavenie zakúpili dobrovoľne vo voľbách. Nami zvolení herci chodia do práce, kedy sa im zachce a podľa toho, aké súkromné kšefty práve naháňajú. Za neúčasť na brilantných predstaveniach nedostávajú pokuty, ale kráľovské odmeny. Neúčasť zdôvodňujú rôznymi PéeNkami, alebo sa vôbec neunúvajú k nejakému zdôvodneniu. Neudanie dôvodu je ešte vždy lepšie ako tvrdenie: „Nemal som kde zaparkovať“. A snaha o nejaké ospravedlnenie voličom? Nad tým musí premýšľať len Mičurinom štepená naivná duša. Majstrom sveta vo výhovorkách bol môj kolega, ktorý dokázal vyprodukovať neskutočné ospravedlnenia pondelkovej neúčasti v práci. Na otázku: „Prečo ste neboli včera v robote?“ odpovedal bez mihnutia oka slovami: „Prepáčte súdruh majster, ale ja som si myslel, že som to nevedel a okrem toho sa mi kotili andulky“. Majster ešte pol hodiny chodil bez duše po dielni a tuho premýšľal, čo vlastne počul. Ďalšou zhodou parlamentu a Národného divadla je funkcia šepkára. V normálnom divadle sedí šepkár v zamaskovanej „kukani“ vo tvare obrátenej mušle, a keď niekomu vypadne text, tak mu ho našepká. V parlamente je šepkárov viacej. Presne toľko, koľko je politických strán. Ak je parlament, nedajbože, uznášaniaschopný a hlasuje sa o hocičom, hlavný stranícky vajda ukáže palcom hore alebo palcom dolu. Stranícke ovečky už vedia, ako sa majú správať. Palec hore znamená: „Všetci sme za“, palec dolu opak. Kto sa pomýli, (Pane Bože možno má naozaj iný názor a nebol to omyl), ten skôr či neskôr opustí nedobrovoľne vykolíkovaný stranícky košiar. V parlamente sa uživia aj zvukári. Ak chce niekto z opozície niečo povedať, zvukári mu vyjdú v ústrety a náhodou vypnú mikrofóny. Toto všetko Fialka nepochopila. Trubka jedna! Ona sa priznala a ešte aj ospravedlnila! Je to naozaj trubka. Keby kandidovala, voliť ju určite nebudem. Veď načo by sedela s ľuďmi bez akýchkoľvek náznakov osobnej sebareflexie? Zuza! Nelyžuj a hraj. Vieš s tým Rafaelom, aj keby sa akokoľvek snažil o plnokrvný záskok, by sa asi vyskytli určité herecké medzery. A ak nevieš, prečo som si dovolil tykanie, prečítaj si Prevértovu báseň Barbara.