Článok pokračuje pod video reklamou
RUDNÍK. Na nedávnom stretnutí v Rudníku pripravili z prútia podoby aj vtákov, hmyzu či pravekých tvorov, ale aj plachetnicu so slovenskou vlajkou, hodiny či prútené čižmy. Vo dverách návštevníkov výstavy vítal najväčší slovenský prútený snehuliak.
Tento takmer tri metre vysoký a na trúbke hrajúci snehuliak bol hlavnou atrakciou netradičnej výstavy. Od 22. februára zapísaný aj v Knihe slovenských rekordov.
Jeho „rodiskom“ je Veľká Dolina, odkiaľ pochádza košikár Ján Cigánik (60). „Aj u nás v obci je to veľká rarita. Na dvore mám takýchto snehuliakov niekoľko a pri našom dome zastavujú celé autobusy turistov. Snehuliakov chodia často pozerať aj deti zo škôlky,“ usmieva sa jeho tvorca, ktorý sa tomuto remeslu venuje od roku 1965. V zime na družstve nebolo roboty a pletením košíkov si vtedy aspoň privyrobil.
Vhodné prútie vyhľadáva pri Váhu a nachodí aj pätnásť kilometrov, kým nájde ideálny materiál. Cigánik má aj svoj jednoduchý recept na kvalitu prútia. „Otáčam ho na prste. Ak sa otočí okolo prsta a nezlomí sa, je prút dobrý. Musí byť tvarovateľný ako špagát. Niekedy vyskúšam aj päť kúskov a ani jeden sa nehodí,“ vysvetľuje majster. Na svojho obrovského snehuliaka chystal prúty tri roky.
Rekordného prúteného snehuliaka plietol na rebríku
Najskôr na kolenách, potom na stoličke a na záver na rebríku. Také boli etapy vzniku snehuliaka. Nechýba mu elegantný prútený klobúk, nos, pekné oči a v rukách drží veľkú trúbku. „Uplietol som aj snehuliakov na lyžiach a na sánkach, aby som nemal všetkých rovnakých. A medzi snehuliakmi behajú aj prútené labute,“ smeje sa známy košikár. Svojho muzikálneho snehuliaka začal tvoril necelý mesiac a dielo zavŕšil deň pred Štedrým večerom.
Trúbkára tvorí 2954 prútov a ich upletenie do výslednej podoby trvalo takmer 180 hodín. „Vôbec som nerátal s tým, že ma zapíšu do knihy rekordov. Ale je to naozaj dobrý pocit,“ vyznal sa Cigánik.
S prácou mu pomáhal aj jedenásťročný vnuk Timotej. Veľkým fanúšikom je aj jeho zať. „Doma máme celú rodinku snehuliakov. Najskôr sme mali 180 centimetrov vysokého, ale tomu bolo smutno, tak svokor začal tvoriť ďalších. Dostal k sebe partnerku - „snehuliačku“ so sukňou, ktorá vo fusaku na rukách drží malé. A v ruke nesmela chýbať ani kojenecká fľaška. Ako inak, aj tá bola z prútia,“ chváli svojho svokra zať Gabriel Kusý (34).
Autor rekordného korbáča neplánuje pliesť väčší
V sále kultúrneho domu nebola núdza stretnúť ani ďalších slovenských rekordérov. Vedľa Jána Cigánika plietol svoje prútené skvosty Jaroslav Rehorčík z Rudníka. Ten je v Knihe slovenských rekordov zapísaný ako tvorca najväčšieho korbáča. „Hoci je onedlho Veľká noc, nemám v pláne svoj rekord prekonať. Korbáč je hotový a už nebudem pokúšať s novým, ktorý by ho prekonal. 26,5 metra na korbáč úplne stačí,“ prezrádza Rehorčík. Ten svoj korbáč vytvoril počas šiestich hodín pletenia z deviatich prútov. Niektorí košikári tvoria korbáč iba z ôsmich.
Jaroslav Rehorčík sa pred troma rokmi zaslúžil aj o vznik tohto zaujímavého podujatia. „Je dobré, že každý rok sú tieto košikárske stretnutia lepšie a pútavejšie. Treba toto remeslo stále propagovať nielen u nás, ale aj za hranicami,“ vyznal sa tvorca, ktorý svoje výrobky z prútia vyrába už 45 rokov.
Košikári krém na ruky vôbec nepoužívajú
Napriek náročnosti práce si košikári málokedy ruky ošetrujú kozmetickými krémami. Obaja slovenskí rekordéri však potvrdzujú, že prsty dostanú niekedy poriadne zabrať a bolia. „Aj rôčky pribúdajú. Najmä vtedy, ak dlho pracujem, prsty cítim, ale ruky si už museli zvyknúť,“ hovorí Rehorčík. A jeho kolega Ján Cibuľa na margo problému konštatuje: „Je to prirodzené, niekedy sa aj poraním a z prstov tečie krv“. Všetko však vynahradzujú diela, ktoré pod ich rukami vznikajú. V Rudníku to dosvedčili aj Rehorčíkove vystavené prútené Čižmy i Moriak, ktoré získali ocenenia na súťažiach v predchádzajúcich rokoch.
