TRENČÍN. V spoločnosti svojich najbližších priateľov z kapely zažil víťazstvá i priepastné pády. Vypredanú sálu v pražskej Lucerne onedlho vystriedalo drogové peklo celej kapely i konflikty s políciou. Zmeniť spôsob životného rytmu a opäť sa pevne postaviť na nohy mu pomohol život v dvesto rokov starom mlyne na Myjavsku, ktorý kúpil v roku 1996. Dnes už opäť vypredáva kluby po celom Slovensku a zároveň cestuje po krajinách celého sveta...
Kapela Slobodná Európa oslavuje dvadsať rokov existencie. Nie je ti dnes ľúto, že ste sa hudobným rebelantstvom nestihli podieľať na páde predchádzajúceho režimu?
- Jednoducho sme ešte neexistovali. Sveťo Korbel a Braňo Alex to však zažili. Pred účinkovaním v Slobodnej Európe hrali od roku 1984 v kapele Zóna A. Mali problémy s policajtmi, zobrali im pasy. Ja som počas revolučných dní 1989 ozvučoval námestie v Bratislave. Legitimovali nás tam vtedy policajti. Keby sa to bolo inak otočilo, dodnes asi sedím v Leopoldove.
Rýchlo po svojom vzniku sa vám podarilo ešte pred Slovenskom dobyť Čechy.
- Skutočne boli obdobia, keď sme v Čechách hrali viac ako u nás, tu nebolo kde hrať. Jeden z prvých našich koncertov v Lucerne bol vypredaný. Hneď nás tam začlenili do pražského undergroundu. Kamarátili sme s kapelou The Plastic People Of The Universe, Tonym Ducháčkom a jeho Garážou, či Psími vojákmi. Spolupracovali sme so známym manažérom Petrom Růžičkom.
Podstatným faktom bolo aj to, že v Čechách je množstvo klubov, kde sa dá hrať. Každé mestečko, ktoré má päť-šesťtisíc ľudí, má svoj rockový klub, ktorý funguje dvadsať rokov. Na Slovensku zrátaš hudobné kluby na prstoch dvoch rúk.
Zhruba po troch rokoch existencie začala celá kapela prepadať drogovému peklu, jej viacerí členovia sa ocitli pričinením heroínu na hranici života a smrti...
- Za komunistickej éry drogy takmer vôbec neboli. My sme však boli prvá generácia po páde komunizmu, ktorá sa k nim dostala a o ich účinkoch sme mnoho nevedeli. Keď prišiel do Bratislavy heroín, išli sme do toho s tým, že to treba vyskúšať. Netušili sme, do akých problémov vnikneme. Veď to bral v cudzine Keith Richards i ďalší, a tak sme mali pocit, že to treba skúsiť. A doplatili sme na to. Dnes majú mladí ľudia okolo seba množstvo odstrašujúcich príkladov, čo dokáže s človekom urobiť drogová závislosť.
Ako ste medzi sebou vôbec fungovali počas drogovej éry?
- Na začiatku to bol kopec „srandy“. Časom to bolo stále horšie a horšie. Drogy boli aj hlavnou príčinou toho, že sme takmer osem rokov vôbec neexistovali. Sveťo bol úplne hotový, vydržať koncert i samotné hranie, to bolo pre nás peklo. Z „fetu“ sme boli úplne mimo. Mali sme obrovské existenčné problémy. Začali sa zhoršovať aj vzťahy.
Nebolo pre vás mementom aj úmrtie mladého hudobníka Marka Brezovského, ktorý sa spolupodieľal na príprave vášho prvého albumu? Drogová závislosť ho stála život...
- Tých mement bolo strašne veľa. Marek je iba jedným z ľudí, ktorí zomreli. O ňom sa vedelo práve preto, že to bol známy človek. Nám poumieralo veľa kamarátov. Samozrejme, že memento to bolo.
Ty si pred drogami hľadal definitívny únik aj kúpou mlyna a životom v ňom. Ako vyzerá dnes?
- Situácia sa zmenila ešte viac k lepšiemu. Vždy som mal veľa nápadov, pred pár rokmi však končievali väčšinou iba pri pive. Pred dva a pol rokom som prestal úplne piť a odvtedy sa mi darí mnoho vecí doťahovať do konca. Po dvanástich rokoch sa mi priestory mlyna podarilo zrekonštruovať. Nemusím chodiť na latrínu, mám tam záchod a sprchu. Stále ho prerábam, takže tam v súčasnosti nežijem.
Gitarista Sveťo Korbel po dočasnom prerušení účinkovania spôsobenom drogovou závislosťou celej kapely sa dal na náboženskú vieru a meditácie, v ktorých hľadal východisko. Stal sa z neho načas kazateľ. Čo si si o tom myslel?
- Bral som to s rezervou. V každom prípade som bol rád, že nefetuje. On je totiž typom človeka od mantinelu k mantinelu. Buď sa namotá do obrovských problémov, alebo ide na opačnú stranu. Počas svojho ortodoxného cirkevného života absolútne odmietal návrat k rockovému životu a k hudbe.
Po čase však drogám znovu neodolal...
- Pevne verím, že s ním urobí niečo aj vek. Človek starne a má v hlave aj iné veci. Absolvoval protidrogové liečenie a teraz sa podrobuje resocializačnému programu na Záhorí.
Máme o ňom dobré správy a patrí tam k jedným z najlepších pacientov. Dúfam, že keď odtiaľ vyjde, zatne sa a uvedomí si to. Čakáme, kedy ho pustia a veríme, že bude s nami opäť hrať. Má tam so sebou aj gitaru a povedal, že má „kopec“ nových vecí. Keď nie je na drogách, tak je z neho veľmi plodný autor. Ak na nich ide, vtedy nevymyslí nič. Už aj počas jeho neprítomnosti by sme chceli z jeho nahrávok naskúšať nové veci a zaranžovať ich. V lete by sme chceli ísť do štúdia.
Slobodnú Európu sa ti znovu podarilo po rokoch rozbehnúť až počas tvojej svadby s Dorotou Nvotovou v roku 2002, keď si chalanov presvedčil, aby si na nej zahrali...
- Ja som tým vôbec neočakával, že znova vznikne Slobodná Európa. Zavolal som chalanom, že mám svadbu a že si len tak zabrnkáme. Bez akýchkoľvek skúšok. Vôbec som to neorganizoval, myslel som, že si zahráme nejaké štyri spomienkové pesničky. Bolo to veľmi dobré obdobie a hneď potom sme išli do štúdia nahrávať.
Napriek ťažkým osudom kapela vždy držala pokope, bubeníci sa však mnohokrát menili. Čím to je?
- To ani ja neviem. Hneď sme vymenili nášho prvého bubeníka Oziho, ktorý s nami nahral prvý album Pakáreň. Ozi sa hudobne stále zhoršoval. Potom sa k nám dostal za bicie Ďuro Černý (známy z účinkovania v Tublatanke). Ten však tiež neodolal drogám a kapelu musel opustiť. Stále sa to za bicími točilo. Potom hral s nami Tomáš „Tuleň“ Vojtek. Lenže on mal dve deti a prácu, takže sa to fakt nedalo. Teraz, na tejto aktuálnej šnúre, hrá s nami za bicími Ďuro Vitéz.
Ste spolu dvadsať rokov, určite ste v rámci kapely prežili aj ponorkovú chorobu…
- Ponorky sú veľakrát. Niekedy je hrania už fakt veľmi veľa a keď máte za sebou sedemdesiaty koncert, tak to nie je nič neobvyklé. Nikdy to však nebolo nejaké problematické. My sme v pohode. Teraz sme sa stretli po troch mesiacoch a na hranie sa vyložene tešíme. My sa však máme radi, sme celoživotní kamaráti.
Aké sú tvoje ďalšie plány a vyhliadky Slobodnej Európy do budúcnosti?
- Idem teraz na dva mesiace preč. V apríli a v máji hráme narodeninovú šnúru. Naša kapela má dvadsať rokov, Zóna A dvadsaťpäť. Urobíme preto spoločné turné po Českej republike a Slovensku. Dosť koncertujeme. Veď aj v minulom roku sme za šesť mesiacov odohrali 73 koncertov a zúčastnili sa na 26 festivaloch. Keď všetko dobre dopadne, radi by sme nahrali ďalší album. Z Trenčína pokračujeme na našom turné ďalej na východ.
Určite však nežiješ iba hudbou...
- Práve si dorábam „papiere“ k lietadlu. Celý život som sa motal okolo letectva. Možno sa tým raz budem živiť. Uvidím, kam ma vietor odveje.
