Málokto ho však spája s podjavorinským krajom. Je vnukom slovenského dramatika Jozefa Hollého, ktorý takmer desať rokov pôsobil v Moravskom Lieskovom a v Dolnom Srní. Abrháma poznáme z televíznych obrazoviek ako sebavedomého muža častokrát stvárňujúceho negatívne postavy. V súkromí je to usmievavý, skromný a jemný muž.
Ste slávnym potomkom a vnukom významného slovenského dejateľa-dramatika, prekladateľa a národného buditeľa Jozefa Hollého. Dramatické umenie vo vašej rodine je zrejme dedičné.
- Čím ďalej, tým viac si to myslím aj ja. A nie iba z dedovej a maminej strany. Aj môj otec bol múzický človek. Vo mne sa to všetko asi sčítalo. Ak som zdedil niektoré schopnosti, určite viem, že to bolo i z dedkovej strany. Neovplyvnil však iba mňa, ale celú našu rodinu, v ktorej bolo množstvo talentov. Elena Holéczyová, dcéra Jozefa Hollého, bola svetoznámou čipkárkou, jeho syn Martin Hollý st. režisérom a môj bratranec Martin Hollý ml. sa stal taktiež slávnym slovenským režisérom. Veľmi si to vážim.
Vy ste však svojho slávneho predka-dedka Jozefa Hollého nikdy osobne nepoznali.
- Žiaľ, môjho obdivuhodného deda Jozefa Hollého som osobne skutočne poznať nemohol, pretože zomrel už v roku 1912. Keď vidím jeho hry, premietam si celý jeho život a úspešnosť v rodine i na poli evanjelického farára, tak si to v dnešnej dobe vážim ešte viac ako v minulosti. Keď som bol v detských rokoch, tak som to bral iba ako informáciu, kto bol môj dedko. Dnes je to už pre mňa záväzok, aby som mu to nekazil (s úsmevom). Uvedomujem si, čo dedo znamenal pre celé Slovensko i Československo a šírim ďalej jeho myšlienky na severozápad.
Vaši predkovia z rodu Hollých boli predovšetkým tvorcovia, dramatici, režiséri. Neláka vás, muža s obrovskými hereckými skúsenosťami, vziať do rúk tiež režisérsku taktovku?
- Vždy som mal veľké šťastie na herecké úlohy a dostal som sa k množstvu krásnych rolí. Preto ma herectvo uspokojovalo. Réžia je veľmi zvláštna a vzrušujúca disciplína a ja som dodnes nemal potrebu ju vyskúšať. Na réžiu som dodnes nemal ani čas, dosť bolo hereckej práce. Zatiaľ takúto ctižiadosť nemám, možno to raz skúsim.
Vo vašich žilách prúdi po predkoch československá krv. Slovenskú stranu zastupuje dramatik Jozef Hollý i vaša mama a českú vetvu…
- Zo strany za riekou Moravou bol môj druhý dedo Čech a otec Moravák. Pochádzal spoza Javoriny, z Kunovíc pri Uherskom Hradišti. Mal rád umenie, hral veľmi dobre na klavíri a s mamou hrali obaja ochotnícke divadlo. Taký je podiel v mojej krvi z moravsko-českej vetvy rodiny. Skutočne sa to namiešalo (úsmev). Taký je život...
Máte veľmi blízko k podjavorinskému kraju, vyžaruje z vás zviazanosť s ním. Ako pociťujete fakt, že dnes už na Slovensko prichádzate do cudzieho štátu?
- „Hraničné“ udalosti a podobné výkyvy sú pre mňa osobne druhoradé a nepodstatné. Hlavné je, že na oboch stranách sú stále skvelí ľudia a žiadne hranice ich nemôžu nikdy rozdeliť.
Po rozdelení našich štátov sa naše kultúry a umenie mierne vzdialili. Nie je cítiť na českej kultúre, že na filmografiu už nemá vplyv slovenský film?
- Myslím, že sa to tak dá povedať. Podiel slovenských režisérov, filmárov a hercov bol skutočne veľký. Mimoriadne obľúbené boli slávne slovenské televízne pondelky na obrazovkách televízie. Komunikácia v tomto zmysle takmer skončila, zmizli aj populárne „pondelky“. Je to, samozrejme, škoda. Vzťah sa však prirodzenou cestou drží naďalej. Do Prahy chodí hrať stále množstvo slovenských hercov a začína to platiť aj obrátene. Do Bratislavy chodia účinkovať českí herci. Funguje to teda ďalej, ale už to nie je také oficiálne, ako v minulosti. Žiadny režim nemôže zlikvidovať vzťahy medzi národmi.