MICHALOVSKÝ RODÁK, lekár v dôchodku Július Činčár (14.2.1932) žije v Trenčíne od roku 1964. Originálne ľahkým citom videnia, srší radostným pólom svojej povahy i výtvarnej voľnomyšlienkovej pochodne, napriek dvom sedmičkám na svojom chrbte. Julo má talent potešiť a rozosmiať nielen darom filozoficky hĺbavého, pútavého a vtipného rozprávača.
TRENČÍN. Poteší aj autentickými a farebne pestrými maľbami, kresbami, kolážami, linorytom a keramikou. Činčárova symbolika zachytená štetcom v expresívnych obrazoch je nezameniteľná. Pravidelne sa prezentuje na spoločných profesionálnych i neprofesionálnych výstavách umelcov trenčianskeho regiónu. Pri príležitosti jeho narodenín, sme ho oslovili a položili pár otázok.
Kto vám otvoril bránu do sveta výtvarného umenia?
- Bránu nemusia otvárať nikomu. Ona sa otvára prirodzene. Už v detstve som začal maľovať. Len tak pre svoje potešenie, radosť. Zmysel pre kresbu a maľbu mi zostal doteraz. Veď deti dokážu pretaviť myšlienku do vynikajúceho tvaru – výtvarného alebo plastického. Vážne som uvažoval počas gymnaziálnych štúdií v Michalovciach o štúdiu maliarstva na vysokej škole. Avšak, z rôznych dôvodov, hlavne sociálnych, ekonomicko - politických v roku 1950, som nešiel na prijímacie pohovory na vysokú školu výtvarných umení. Obrazne povedané, nik z mojej rodiny ma nedokázal „nakopnúť“, aby som pokračoval v štúdiách výtvarného umenia. Oni vôbec nevnímali, že mám výtvarný talent. Vtedy som bytostne cítil, že v Československu bolo ťaženie proti modernému umeniu. Bolo mi jasné, že umenie má byť zrozumiteľné pracujúcemu ľudu a širokým masám. To boli socialistické rezolúcie z fabrík. Slovom, veľká, až primitívna neúcta k umeniu. Osobne som pociťoval niečo, čomu sa hovorí nezmyselnosť. Ako mladý adept výtvarného umenia bez vzdelania som takéto postoje vnútorne nedokázal prijať. Rozhodol som sa pre štúdium na lekárskej fakulte.
Ako ste sa vlastne dostali do Trenčína?
- Z pohľadu dnešného svetobežníckeho života, je to smiešna otázka. Svet je taký malý... Ľudia v minulých rokoch i dnes cestujú za prácou stovky, tisíce kilometrov od domova do Írska, Austrálie, Ameriky, Kanady na Nový Zéland a inde. Ja som jednoducho povedané opustil svoje humno! Oželel som koláče starej mamy, dedkovu múdrosť, rodinu, staré remeslá a tradície. To všetko som opustil. V Michalovciach základ tvorili remeselníci, nie bačovia. Nechcel som zostať doma, i keď mám, východniarsku - zemplínsku náturu. Je podobná Moravskému Slovácku, kde mám verných a vynikajúcich priateľov. Do Trenčína som sa dostal náhodou. V roku 1964 som odišiel z armády, tak som na základe vlastného rozhodnutia a po rozhovoroch so svojimi známymi a priateľmi prišiel do tunajšieho Lekárskeho doškoľovacieho ústavu. Tomuto krásnemu mestu som sa upísal a tu žijem s rodinou štyridsaťpäť rokov.
Čo vo všeobecnosti obľubujete?
- Okrem svojej profesijnej medicínskej práce, prirodzene výtvarné umenie a biológiu. Mnohí sa čudujú, ale som vnútorne založený vojensky. Cítim v sebe veľkú disciplínu! Vo všeobecnosti mám rád armádu, i keď ma z nej „vysánkovali“. Skončil som ako major v zálohe výsadkového pluku. Striedavo som slúžil v Prešove a Holešove. Bol som dlhé roky aktívny výsadkár. Doteraz som stály člen veteránov výsadkového vojska. Skrátka, ja sa aj v tejto oblasti dokážem dobre vyžívať!
Vaša tvorba je ako bezodná studnica. Kde čerpáte inšpiračné námety?
- Maľovanie sa stalo mojím živlom, hnacím motorom. Skoro denne kreslím, maľujem cesty k nádeji, znaky a znamenia, náboženské symboly, kde hľadám stratenú vieru. Neskôr autorské práce dávam do konečnej expresívnej umeleckej podoby. Maľujem všetko, čo mám v hlave, rôznymi dostupnými technikami. Vízie sveta. Aj ony mi pomáhajú vnímať svet. Úsmevné bonmoty, deformácie súčasného chaotického života. Niekedy si pomáham myšlienkou, že svet je tragikomédia alebo cirkus a karneval. Aj preto do vlastných maliarskych príbehov vkladám svieži, sýty farebný výraz. Vo svojich výtvarných prácach sa snažím dejovú myšlienku podať odľahčene! Môj výtvarný prejav sa pre mňa, ako maliara outsidera, stal dokonalou terapiou. Maľujem aviatiku - lietadlá i krásne ženské telo, ktoré sa stalo inšpiračným zdrojom muža. Snažím sa na svet a život pozerať odľahčene, láskavým pohľadom. Mať radosť z tvorby a jej poznania. Výtvarní umelci majú vyhranený monotematický maliarsky program – Vysoké Tatry, hornatý kraj, ryby, alebo more, kopce - domce, ľudí – portréty, akty, kvety, stromy, zátišia. Všetko sa mení s dobou, výtvarnou módou. Vrátim sa k myšlienke diela vytvoreného na objednávku. V minulosti existovali mecenáši, cirkevní hodnostári, ktorí u maliarov objednávali vysoko kvalitnú farebnú umeleckú tvorbu v obrazoch i farebnú výzdobu kostolov. V súčasnosti im hovoríme sponzori, oni objednávajú umelecké diela u maliarov, sochárov, keramikárov a iných. Aj ja dokážem namaľovať obraz na objednávku. Doteraz som však ilustroval iba odbornú lekársku literatúru a knihu básní. Keď sa niektorí ľudia dozvedia, že som lekár, berú ma ako raritu, pýtajú sa, prečo nerobím medicínske „remeslo“ a maľujem? Sú však aj takí, ktorí ma viac berú ako Činčára výtvarníka. Je zaujímavé, že v celoslovenskom meradle máme veľa doktorov medicíny, ktorí píšu knihy, ktorí dobre muzicírujú, ale aj dobre maľujú!
Čo je podľa vás umenie?
- V reálnej podobe predpokladám, že nikdy nebude ukončená diskusia, čo je vlastne pravé umenie, myslím vo všeobecnosti jeho definíciu. Hlavný myšlienkový prúd je definovaný a udávaný historikmi, galeristami – riaditeľmi obrazární a múzeí. V tejto pretechnizovanej dobe a priestore je umenie rôznorodo spektrálne. Vyprofilovalo sa nielen na zavesenom obraze na stene, ale až do zložitých nevysvetliteľných dimenzií. Som presvedčený, že v súčasnej spoločnosti dominuje obrovská agresivita predajcov a propagátorov umenia! Nemôžem presne povedať, či je to správne. Vnútorne to tak prežívam!
Podľa vás pre koho je dnes umenie?
- Ak to zovšeobecním, umenie nemôže slúžiť pre všetkých ľudí na pohlaví a veku nezáleží! Mnohí ho nevnímajú od prírody. Sú napríklad orientovaní technicky alebo inak. Jednoducho nemajú na to. Tu ale treba jedným dychom doplniť, umenie by nemalo byť len pre elitu. Vrátim sa k myšlienke maliara a kamaráta Juraja Oravca, ktorý povedal, že Beethovenovu, Smetanovu hudbu tiež nemôže počúvať každý. Umenie a umelecký zážitok by mal ľudí povznášať, prinášať im radosť. V zásade umenie by malo robiť človeka lepším, múdrejším a šťastnejším. Poviem jeden príklad. Socialistické umenie nikdy nebolo umením! Bol to vyslovene propagačný materiál na mobilizáciu más.
Existovalo veľa talentovaných československých umelcov, ktorí sa práve svojim názorovo vyhroteným pohľadom dostali u „vrchnosti“ do nemilosti na index. Jednoducho im znemožnili tvoriť a zostali zakázaní!
Autor: ALEXANDER CIBULA