DOLNÉ SRNIE. Krátko pred siedmou hodinou rannou zomrel v nemocnici v Bratislave najvýznamnejší súčasný slovenský básnik, esejista, prekladateľ a pedagóg Milan Rúfus, morálna celebrita národnej literatúry a kultúry.
Zomrel krátko po dožití osemdesiatych narodenín, ktoré oslávil 10. decembra 2008. Pochovali ho v jeho rodisku, v Závažnej Porube. Zostalo po ňom úctyhodné dielo duchovného a morálneho odkazu pre nás Slovákov, ale nielen pre nás. Už dnes môžeme povedať smelo, že svojim dielom patrí medzi elitu slovenských literátov všetkých čias a presahuje i za hranice. Nie nadarmo bol už trikrát navrhovaný na Nobelovu cenu za literatúru. Za celoživotné dielo dostal viacero ocenení, posledne nedávno od prezidenta Ivana Gašparoviča, Pribinov kríž I. triedy, ktorý za neho pre hospitalizáciu prevzala jeho manželka Magda.
Dostal som sa do priateľskej priazne rodiny
K Rúfusovej tvorbe som sa dostal cez jeho básne, ktoré zneli na rôznych kultúrno – spoločenských podujatiach. Na Rúfusa zapôsobila tvorba Martina Rázusa, bývalého evanjelického kňaza v Moravskom Lieskovom. V jeho zbierke úvah o umení Život básne a báseň života v stati Môj Martin Rázus píše, ako mu jeho tvorba, v čase keď študoval, napomohla k jeho životnému osudu – básnika. Rúfus vyznáva k nášmu kraju pod Javorinou slovami: „Kontaminácia Maroškovým svetom, ako keby chcela pokračovať. Akoby som ju mal preniesť - akýsi citový kontraband – cez hranicu medzi detstvom a chlapectvom. Bol som v nižších ročníkoch gymnázia, keď otec priniesol domov štyri zväzky Rázusových Svetov. Do čítania ma nemusel pobádať. Všetky štyri zväzky som ešte v nižších gymnaziálnych triedach prečítal niekoľko ráz a k jednotlivým epizódam som sa stále vracal. Tak sa v mojom pocitovom atlase začala rysovať po Vrbici ďalšia virtuálna krajina. Rázusova povojnová farnosť Moravské Lieskové s priľahlými kopanicami. Prijal som za svoju aj túto krajinu, stal som sa jej virtuálnym spoluobyvateľom a jednotlivé postavy Rázusovej kroniky som pociťoval ako spoluobčanov, odkiaľsi známych... Ale aj o mnoho rokov neskôr, keď som Lieskové navštívil, už dávno nie chlapec, ovanulo ma čosi z toho, čo tam kedysi chlapec videl. Virtuálne asi nie je celkom virtuálne. Niečo v ňom má silu zasahovať do skutočného. Pravdepodobnejšie však býva, že stretnutie virtuálneho so skutočným môže byť drsné, ba až brutálne. Aj moje virtuálne rázusovské krajiny dopadli tak, ako keď duša narazí do múra...“
Rúfus napísal úvodné slovo
Po prečítaní tejto úvahy som si zaumienil, že sa musím stretnúť a porozprávať sa s majstrom Rúfusom. Písal sa rok 2003. Práve som pripravoval na vydanie zbierku duchovnej poézié, bývalej rodáčky z Liptova a učiteľky v Dolnom Srní, spisovateľky Márie Rázusovej-Martákovej pod názvom V tichu kajúcnosti, k 100. výročiu jej narodenia. Pri tejto návšteve som sa počas rozhovoru s majstrom Rúfusom zdôveril o tom, čo chystám a nesmelo som vyslovil prosbu a želanie, aby bol autorom úvodného slova. Žiadosti vyhovel.
A takí nezomierajú...
Druhýkrát vypočul moje želanie v roku 2004. Pripravoval som knižku k 160. výročiu narodenia Ľudovíta Štúra a k Roku Ľudovíta Štúra o jeho vzťahu a pôsobení v našom podjavorinskom kraji, o jeho spolupracovníkoch a pokračovateľoch odkazu z tohto prostredia. Tu mi napadla myšlienka dať príspevku o našom národnom velikánovi pečať vďaky a hold úcty aj z pera toho najpovolanejšieho. Ako úvodné slovo, s názvom Logo Štúrovho činu, som zaradil časť listu, z ktorého citujem: „Ak sa starogrécky Anteus stal mocným, len čo sa nohami dotkol zeme – tak on, Ľudovít Štúr, mocnel horúcim dotykom srdca i mozgu so spoločenstvom, ktoré ho vydalo zo seba.
Tak sa dostal medzi tvorcov ľudských dejín. A takí nezomierajú.“ S láskavým dovolením majstra Rúfusa som spojenie A takí nezomierajú použil ako názov vydanej publikácie. Všetky moje stretnutia s majstrom Rúfusom boli pre mňa dni sviatočné. Posledný raz som sa s ním stretol vlani 18. novembra.
Autor: JÁN SKOVAJSA