Ako desaťročný podával starším futbalistom lopty a v osemnástich už bol jedným z nich.
Nádejný mladý futbalista Peter Čögley (20) hrá už druhý rok za trenčiansky klub a už rok je členom mládežníckej slovenskej reprezentácie. Popritom stíha študovať na Trenčianskej univerzite.
Ako si sa dostal k futbalu?
- Bola to vlastne náhoda. V šiestich rokoch som sa bol pozrieť na jeden futbalový tréning a tréner ma zavolal, či by som si nešiel s nimi zahrať. Išlo mi to, a tak mi tréner povedal, aby som prišiel aj na ďalší tréning.
Tomu sa hovorí naozaj šťastie. Talent, ktorý u teba odhalili, je však len časť úspechu...
- Samozrejme, začal som trénovať. Dohodli sme sa na individuálnych tréningoch. Ako žiak základnej školy som už hral za trenčiansky dorast. Tréningy sme mali už ráno v Trenčíne, po nich som utekal naspäť domov do Trenčianskej Turnej do školy a večer autobusom znovu na tréning do Trenčína. Vtedy sa to ešte časovo dalo zvládnuť. Horšie to bolo na strednej škole. Našťastie mi vedenie školy umožnilo, že som mohol chodiť na tréningy či zápasy. Bez zhovievavosti vynikajúcej triednej učiteľky a skvelého riaditeľa by to bolo oveľa náročnejšie.
Futbal je kontaktný šport. Futbalistom sa nevyhýbajú rôzne zranenia. Čo postihlo teba?
- Najprv som si v osemnástich natrhol šľachu na lýtku a neskôr som mal problémy s členkom. Spočiatku som si myslel, že to je len výron, lebo som zle skočil na konár. Magnetická rezonancia však ukázala, že mám natrhnuté väzy. Rok a pol trvali tieto problémy. Mesiac som potom maródoval s trieslami a nevyhol som sa ani náprave posunutej panvy.
Neodradilo ťa množstvo komplikácii a problémov, že si chcel s futbalom skončiť?
- To rozhodne nie. Futbal mám rád, aj keď je to drina. Mnohokrát nejde ani o tú fyzickú, ako o psychickú. Ľudia vidia len to pekné. Oni sedia doma v teple a my máme tréningy aj v zime za každého počasia, či prší alebo sneží. Nikdy som nemal prázdniny, lebo trénovať treba stále. A navyše, hneď vedľa štadiónu je kúpalisko a keď vidím, aké je v lete plné, je mi ľúto, že tam nemôžem byť aj ja. Ale ani to ma neodradí skončiť s futbalom.
Dnes si už vysokoškolák. Ako sa dá skĺbiť futbal s takýmtio typom školy?
- Mám individuálne štúdium a dobrého spolužiaka, ktorému volám niekoľkokrát za deň, keď neviem nájsť triedu, kde máme prednášky. Do školy chodím dva dni v týždni a v prípade, že sa potrebujem uvoľniť z tréningov, s trénerom sa dá dohodnúť, za čo som mu veľmi vďačný.
Čo ťa priviedlo ďalej študovať. Nebolo by jednoduchšie venovať sa už iba futbalu?
- Priznám sa, že som sa pohrával s myšlienkou nejsť na vysokú školu. Nechcem byť však iba futbalista. V družstve máme taktiež vysokoškolákov ako je napríklad Martin Kasálek a Tomáš Marček. Navyše som si vedomý toho, že maturita v dnešnej dobe nestačí. Futbalu sa možno nebudem venovať celý život. Stačí jedno zranenie a je po kariére.
A prečo práve štúdium na Fakulte mechatroniky?
- Pretože podľa jednej štatistiky, práve môj odbor, Manažérstvo kvality a produkcie, má najväčšiu perspektívu do budúcnosti. A muselo to byť niečo v Trenčíne, kvôli tréningom.
Autor: ALENA KORBÁČKOVÁ
