TRENČÍN. Expozícia vznikla pri príležitosti stého výročia narodenia významnej trenčianskej fotografky. O jej živote nám viac prezradila autorkina nevesta Ľubica Trefná. „Filoména Trefná vyštudovala portrétnu fotografiu. Do Trenčína prišla v roku 1934, kde si ešte ako slobodná otvorila svoj fotoateliér s názvom Foto Horáčková. Keď sa vydala, zmenila meno na Foto Trefná. Ateliér sa nachádzal na Námestí Svätej Anny v priestoroch starej tržnice, vzadu na poschodí mali so svojím manželom byt na pavlači,“ hovorí a skonštatuje, že snáď ani nie je staršieho Trenčana, ktorý by nemal vo svojom albume fotografiu s pečiatkou Foto Trefná. „Pre mňa bola svokra úžasná žena, ktorá bola veľkou dámou. Bola zvyknutá na bohémsky spôsob života, denne si dovolila chodievať sa zabávať do hotela Tatra, alebo si večer po práci rada zatancovala. Svokor chodieval s ňou, hrával však karty, pretože netancoval.“
Bola hrdá na to, čo sama dokázala
V prvej polovici 20. storočia boli živiteľmi rodiny väčšinou muži, ženy boli doma a starali sa o domácnosť. Manžel Filomény Trefnej pomáhal svojej žene v ateliéri pri výrobe fotografií. Spoločne s Máriou Holoubkovou, prvou dámou slovenskej fotografie, ktorá bola od Filomény Trefnej o sedem rokov staršia, boli jedinými ženami, ktoré sa venovali fotografii v dobe, keď sa tomuto umeniu venovali väčšinou len muži.
Počas druhej svetovej vojny fotografovala aj vojakov, ktorí takéto zábery posielali domov ako pozdravy. Fotila aj celé skupiny vojakov. Zaujímavé sú aj fotografie starej Sihote, kde vtedy nebola žiadna zástavba.
Na konci druhej svetovej vojny sa Filoména Trefná zapojila do odboja, robila rozviedčičku, pretože nikto nepredpokladal, že by fotografka mohla schovávať ľudí. Zbierala aj správy o tom, ako sa Nemci presúvali v okolí Trenčína, Trenčianskej Teplej a Nemšovej. Za túto záslužnú činnosť získala fotografka aj vyznamenanie a isté výhody, ktoré však nikdy nevyužívala.
„Robila to z presvedčenia, nikdy za to nič nechcela,“ spomína jej nevesta. Filoména Trefná pracovala v ateliéri do roku 1955, keď jej ho znárodnili. Na tú dobu vraj nebol vhodný. Fotografka nebola s týmto rozhodnutím spokojná, písala mnohé žiadosti, aby jej ešte dovolili pracovať v ateliéri, pretože nedokončila mnoho prác. Po tom, ako nepochodila, musela sa svojej obrovskej záľuby vzdať. Dostala prácu v komunálnych službách mesta Trenčín. Pracovala aj pre vojsko, kde kopírovala dokumenty. Neskôr sa k fotografovaniu vrátila, avšak už iba ako k svojmu hobby.
Nevesta na ňu spomína s láskou
Pre Ľubicu Trefnú bola jej svokra veľkým človekom. „Keď som prišla do ich rodiny, nemala som už rodičov, takže sa akoby stala mojou mamou. Bol to človek s veľkým srdcom, skromný, pracovitý, ktorý dokázal pomáhať. Bola veľmi ochotná, veľmi sme sa mali rady. S láskou na ňu spomínam a hoci je už dvadsať rokov po smrti, veľmi mi chýba. Pre mňa vždy platili slová Jána Kostru, že každý deň stretnúť človeka, to stačí. Ona bola skutočne človekom s veľkým Č.“
Časť vystavených fotografii je zapožičaných z múzea, niektoré vyhotovil zo starých sklenených tabulí Ladislav Kobza. Ostatné pochádzajú z rodinných a súkromných archívov. Fotografickú výstavu dopĺňajú aj autorkine fotografické prístroje, rôzne dokumenty a predmety.
Výstava v Mestskej galérii potrvá do konca januára a má ambíciu stať sa putovnou. „Chcela by som ju umiestniť na ZŠ na Bezručovej ulici, kde som učila a tiež na Strednú umeleckú školu, kde sa vyučuje odbor fotografia, aby si mohli študenti pozrieť, ako kedysi ľudia dokázali fotiť aj so starými prístrojmi,“ zakončila Ľubica Trefná.
