Pomsta alebo ako sedliaci prekabátili krčmárov
Na prelome 19. a 20. storočia nemali kálnickí evanjelici a katolíci žiaden kostol, ale krčiem tu bolo viac než dosť. Privilegovaní držitelia licencií na pálenie a predaj alkoholu sa priam predbiehali v poskytovaní svojich služieb, rafinovane núkali pálenku i bez okamžitej úhrady, na „čiarku“. Krčmár trpezlivo počkal i celý rok. Najnúdznejším dokonca vypomohol pôžičkou na päťdesiatpercentný úrok. Jeden z takýchto dobrodejov zašiel vo vynachádzavosti ešte ďalej. Drakonicky pripisoval svojim klientom čiarky aj vtedy, keď nič nekonzumovali, ale iba prešli okolo krčmy. Krčmárovu „pravdu vo víne“ akceptovala aj miestna vrchnosť. Sťažovať sa nebolo komu... Piješ, nepiješ, platíš rovnako. A tak sa pilo.
Mnohé gazdovstvá vyšli na bubon, alebo sa značne stenčili. O to viac puchlo nenásytné krčmárovo vrecko a množili sa rodinné tragédie... Až do jedného jarného dňa roku 1902.
V onen pamätný deň sa gazda Adam Krchnavý – Surma pokúšal nenápadne obísť krčmu, aby mu nepribudla falošná čiarka, ale chyba lávky, vbehol krčmárovi rovno do náručia. Náhlil sa a núkané občerstvenie odmietol. Krčmár ho nezdržiaval a s úlisnou úctivosťou sa porúčal: „Pil si, nepil si, ale čiarku ti pripíšem!“ Napajedený Surma zahromžil, až sa Inovecké hory zelenali a zo susedných dvorov začuli jeho „historickú“ repliku. „No, počkaj, ty zloduch a antikrist, však ťa ja naučím po kostole hvízdať. Ako si sem prišiel s batôžkom na pleci, tak aj Kálnicu opustíš...““ Ako sa čoskoro ukázalo, s kostolom a vyhnanstvom to myslel smrteľne vážne. Po návšteve stankovského evanjelického farára Cyrila Bodického, známeho národovca, propagátora jurkovičovského družstevníctva, ochotníckeho divadla, spolkov miernosti a nedeľných škôl, združil v obci najrozhľadenejších gazdov a spoločnými silami si založili potravné a úverové družstvo Hangia (Včela ) so sídlom v Budapešti.
Surma bol pomerne zámožný, no bezdetný hospodár, potravnému družstvu venoval dom s pozemkom, a tak sa jeho „kliatba“ začala napĺňať. Zo skromných finančných prostriedkov, cena jednej účastniny bola desať korún, vytvorili v malej obci veľké dielo, nad ktorým žasli v celom okolí. Ich počin si všimol aj „Národní hlásnik“, ktorý 20.novembra 1902 napísal: „... potravný spolok je pre ľud veľká výhoda, keď môže sa oslobodiť z nepriateľských rúk. Vzmáha sa. Kazari mu zle prorokovali, že čoby vraj sprostí sedliaci vedeli, ale teraz už hrešia, nadávajú...“ V svojpomocne zariadených priestoroch predávali základné potravinové články a potreby pre domácnosť oveľa lacnejšie než židovskí obchodníci Neodmietali ani nákup na „borg“ . Hodnota tovaru sa zapisovala do nákupných knižiek a koncom roka sa poskytoval „choseň“. Stanovy dovoľovali predávať aj alkoholické nápoje, najmä obľúbenú kálnickú špecialitu, kontošovku, (destilát z troch druhov ovocia). Zákaz platil iba na popíjanie „posediačky“.
„Národní hlásnik“ však „otočil“ i druhú stranu mince: „ Len jedno je chyba. Spolok stojí v spojení s peštianskou Hangiou, kde radi berú naše peniaze, ale šetriť naše slovenské slovo – nedajbože! Zkúsili sme to menovite pri otváraní spolku, keď hrubo zahriakli jedného mladíka, ktorý žiadal, aby knihy viedli sa v našom jazyku a jednotlivé predmety, aby boli po slovensky pomenované.“ Napriek vrcholiacej maďarizácii celá dedina nakupovala „maďarské“ tovary domácou „kálnickou rečou.“ Konkurenčný boj o zákazníka vyhrala Včela na celej čiare. Kliatba gazdu Surmu sa dovŕšila. Väčšina židovských obchodníkov a krčmárov popredala svoje domy a pôdu a dedinu opustila. Navždy.
Kto vie, akú kliatbu by po sto rokoch Surma adresoval dedičom oných vydriduchov a úžerníkov, ktorí dnes poskytujú tzv. finančné produkty na štyristo, po zásahu štátu „iba“ na dvestopercentné úroky. Ani vyspelá slovenčina im ešte neprišla na meno. Lingvisti ich zahrnuli pod zavádzajúci názov nebankové podnikateľské subjekty. Čo by mohol v rámci demokracie a nedotknuteľnosti súkromného kapitálu podniknúť sprostý „sedliak“? Nemal by sa ich predchodcom ospravedlniť za celé storočie pertraktované „neadekvátne“ osočovanie?
Zázrak v kálnickom chotári
„Za Kálnicu tri doliny...“ spieva vo svojej autorskej piesní sólista dychovej hudby Vlčovanka z Hornej Súče Pavol Pavlech. A v jednej z nich, najbližšej a rozlohou najkratšej – Kňažej doline, stál kedysi tajomný kláštor žobravých františkánov. O jeho založení, pôsobení a zániku história mlčí, prevravieť môže až podrobnejší archeologický výskum. Jediný písomný dokument, pôvodná kálnická ľudová pieseň „Pred Molenným jarkom klášter stavajú“, zapísaná zberateľom A. D. Svobodom v roku 1894, sa o historickú faktografiu príliš neobtrel. A tak nám zostáva iba ľudová slovesnosť.
V čase, keď Kálnica bola iba malou osadou, žila v Kňažej doline Pod Hromovým komunita dobrosrdečných františkánov. Nečakala iba na milodary. Mnísi nadľudským úsilím premenili dubový les na juhozápadnej pahorkatine na úrodnú pôdu. S úspechom tu pestovali najmä suržicu – niekdajšiu miešaninu raži a pšenice. Starí Kálničania nasledovali ich príklad a rovnakým spôsobom – vyklčovaním lesa a spálením kmeňov – získali ornicu Kopanú. Chotárny názov Zrnovište tiež čo-to o tomto heroickom úsilí napovedá. Keď sa v roku 1663 dostali turecké hordy s rovnako divokými krymskými Tatármi na Považie a vyplienili všetky obce po oboch stranách Váhu – i Kálnicu – kláštor Pod Hromnovým zanikol. Povesti o bezhlavých mníchoch, ktorí sa v tejto lokalite vraj zjavovali celé desaťrocia, sú bezpochyby ozvenou hrôzostrašnej tragédie tureckého účtovania „s bezvercami“. Po mnohých rokoch búrka priplavila na okraj obce malý zvon zo zaniknutého kláštora, Kálničanov vraj ochraňoval pred živelnými pohromami. A hoci sa hlásili k protestantizmu, na „svojich“ dobrosrdečných mníchov nedali dopustiť. Nečudo, že aj neskôr mnísi z okolitých kláštorov, na žobravých výpravách, Kálnicu nikdy neobišli. A vždy dobre pochodili...
Dodnes sa spomína roztomilá epizódka o „zázraku“ v kálnickom chotári. Keď sa jeden z božích služobníkov vracal do kláštora s bohatou nádielkou milodarov od štedrých Kálničanov, zastavil sa pri malom lesíku, aby načerpal nové sily pred ďalšou pešou túrou. Čo však čert (fuj) nechcel, v lesíku si odbavovala malú potrebu i jedna sedliačka. Trpezlivo čakala, kým bude terén voľný. Milý pustovník sa však dal do inventúry plného konopného vreca. Najviac ho potešila čerstvo vyúdená, dráždivo rozvoniavajúca domáca klobáska. Už-už sa ju chystal ochutnať, keď si zrazu spomenul, že je piatok, pôstny deň. Ešte raz ju žiadostivo pohladil a položil k ostatným dobrotám. Ale iba na chvíľu. S rozžiarenou tvárou zdvihol neodbytne voňajúcu klobásku nad hlavu, vzhliadol k nebesiám, trikrát ju prežehnal a preriekol: „Nebudeš ty klobásočka, ale budeš ty rybička!“ A zázračná rybička si v mihu zaplávala v jeho žalúdku.
Kálnická sedliačka sa stala korunným svedkom zázraku na počkanie, ktorým duchaplný mních poľahky a pragmaticky vyriešil odveký problém pôstnej askézy. Svoj zážitok si však nenechala iba pre seba. Odvtedy sa v Kálnici – po tradičných zakáľačkách – hovorí: „...A choď na pôjd a odrež kúsok tej rybičky.“
Najlepšia medicína
„...každého dne nejistou smrť očekávati musíme, obzvlášte však v techto prítomných zarmútených dnech, kdežto si nákažlivý neduh a chorobu nebezpečnau na mnohá místa krajiny naši uvesti ráčil... zachovej nás pri živote, ráč morovú ranu odstrániti...“ Takto a podobne vzpínali ruky v roku 1866 k Ježišovi Kristovi kálnickí evanjelici, k Bohorodičke katolíci a k svojmu Jahvemu Židia. Považím sa ako dravá povodeň prevalila epidémia cholery (cholera morbus). Ľudia boli nepripravení a bezmocní. Nepomáhali osvedčené bylinky, pálenie borovicových konárov či voda z horských studienok. Ani najobľúbenejšia spod Kamenného krámu, ktorá dokázala postaviť na nohy i chorého na smrteľnom lôžku. Každý deň putovali smútočné sprievody na cintorín. Nebolo domu, z ktorého by neodnášali nebožtíka. Dokonca vymreli celé rodiny... V čase najzúrivejšieho náporu cholery sa malá skupina mužov – po účasti na viacerých smútočných obradoch – zastavila v krčme a zapíjala žiaľ nad stratou svojich blízkych. Keď došiel chýr, že v Zemianskom Podhradí leží už tretina dediny na cintoríne, dozrelo v nich pudové rozhodnutie: zabarikádovať sa v ochranných múroch krčmy. Po celé dni nevychádzali von, výdatne popíjali a keď minuli krčmárove zásoby, stravu im prinášali z domu...Po opadnutí epidémie opustili svoj azyl – zarastení, ale zdraví a potmehúdsky prehlasovali: „Krčmovej medicíne sa nevyrovná ani liečivá voda spod Kamenného krámu. Žiaľ, ako povestná liečivá voda spod Kamenného krámu (dnes vieme, že bola a je vysokorádioaktívna) stratila svoje blahodarné účinky, ani krčmová medicína nepochodila inak: menej pomáhala a viac škodila.
Vynálezca v kňazskom habitove
V rokoch 1805 – 1831 pôsobil na beckovskej evanjelickej fare Pavol Hurban, otec slávneho Jozefa Miloslava Hurbana. Cirkevný historik J. Ľ. Holuby sa o ňom vyjadril nie príliš lichotivo – ako o „čudákovi“. Vraj viac ako slovo Božie a kňazské záležitosti ho lákali „fysikálne javy“. Doslova ho fascinovali technické novoty beckovských a kálnických remeselníkov, s ktorými rád besedoval o objavoch súdobej vedy. A hoci si na skromné kňazské živobytie prilepšoval aj doučovaním solventnejších židovských detí – začal realizovať vlastný technický projekt – vodné lyže. Nadšení stolárski majstri mu zhotovili duté drevené člnko-lyže a za účasti celého mestečka ich „premiérovali“ na Váhu. Žiaľ, matematické prepočty amatérskeho vynálezcu neboli presné, velebný pán farár sa uprostred pokojného toku rieky prevrátil. Nevydarený experiment sa skončil, našťastie, iba nedobrovoľným kúpeľom v studenej vode. Neprichodí nám domyslieť, čo by sa stalo v opačnom prípade, ak by Beckovčania nedokázali vodného lyžiara pohotovo zachrániť. Vieme si vôbec predstaviť Slovensko bez Hurbanovcov a hurbanistov?!
Autor: ŠTEFAN ŠICKO
