Tento zvyk nám zanechali starí Kelti. Keltskí kňazi - druidi - kosili imelo striebornými kosákmi a balili ho do čistého bieleho plátna.
Keltská povesť hovorí o Baldurovi – žiariacom bohu duchovnej ríše, ktorého sužovali sny o smrti. Frogg, matka bohov, zaviazala všetko živé prísahou, že ho nik nezabije. Zabudla však na imelo. Loki, boh - rušiteľ poriadku dal vetvičku imela do ruky slepému Hodurovi a v čase, keď sa bohovia bavili hádzaním vecí po Baldurovi – verili, že mu nič nemôže ublížiť – Hodur po ňom hodil imelo a zabil ho.
Po Baldurovej smrti svet prepadol duchovnej temnote. Po dlhých prosbách bohýň a bohov bol Baldurovi navrátený život – opäť ho vzkriesila vetvička imela. Z toho skutku bohov pravdepodobne vychádza aj zásada homeopatie, že čo chorobu spôsobuje, môže ju aj vyliečiť. Svetlo duchovného slnka znova ožiarilo Zem. Imelo bolo zverené do rúk bohyne lásky a ľudia dostali príkaz vždy sa pod jeho vetvičkami pobozkať.
Neexistujú priame dôkazy, či aj starí Slovania na našom území uctievali imelo pri svojich pohanských, neskôr kresťanských Vianociach. Pravdepodobne áno, keďže z historických prameňov sa dozvedáme, že ho nazývali „metlou duchov“ a malo byť účinným prostriedkom proti tmárstvu a nadprirodzeným silám. Posudzovali ho podľa toho, z akého stromu pochádzalo.
Imelo z hlohu a jablone namočené do vína zaháňalo zlých duchov a strašidlá. Keď ho dali dieťaťu ku kolíske, malo vraj pekné sny a bránilo ho pred únosom škriatkov. Imelo z liesky bolo ukazovateľom pokladov a prútikár, ktorý mal vidlicu z liesky, spoľahlivo našiel vodu, ale i kovy a iné nerasty. Kúsok imela v dome slúži na získanie priazne bohyne lásky.
