TRENČÍN. Vyučil sa za elektrikára, prešiel viacerými robotníckymi profesiami. Ako výtvarník je ale autodidakt, i keď absolvoval niekoľko výtvarných kurzov. Vystavovať začal v roku 1958. Ako prezradil kurátor výstavy Mirek Potyka z klubu kultúry v Uherskom Hradišti, Eveno bol členom francúzskeho folklórneho súboru, ktorý vycestovával aj do Československa, čo sa mu stalo osudným. „Odtiaľ niekto doviezol nahrávky ľudových piesní, a tie Miška zaujali,“ vysvetlil. Na platniach spievali hviezdy moravského folklóru Jožka Severín a Božena Šebestová. Do nich sa francúzsky umelec zamiloval a začal pátrať, kde žijú, kde spievajú, kde je Československo. Najprv sa vraj zaujímal o hudbu a spisovateľov. Prvý raz prišiel do krajiny s delegáciou výtvarníkov v roku 1985. „Hneď si našiel spoločnosť, zoznámil sa s Bolkom Polívkom a grafikom Zdeňkom Fuxom, s ktorým pripravil niekoľko spoločných výstav,“ uviedol. Cesty do Československa sa tak stali častejšími a začal jazdiť aj na folklórne akcie.
Naučil sa po česky a vzal si „slovácku babu“
Moarch Eveno žije od roku 1992 v Uherskom Hradišti a k svojmu menu si pridal aj meno Miško. „Jeho čeština sa zlepšovala, stihol sa oženiť, alebo ako on hovorí, vziať si slovácku babu,“ spomína Potyka. Bol vraj všade, kde sa niečo deje, spoznával výtvarné umenie. Podľa Potyku je posledných dvadsať rokov jeho tvorby inšpirovaných slovanskou tradíciou ľudovej kultúry vo všetkých formách. Zaujímal sa o piesne, zvyky, kroje aj architektúru. Podľa kurátora je jeho tvorba osobitá a pretvára nezameniteľné videnie. Zreteľné sú tu ozveny poetiky insitných maliarov aj pozoruhodný vľúdny humor autora, ktorý sa podľa Potyku nachádza nielen v názvoch obrazov. „Kto iný môže vymyslieť obraz s názvom Slováčtí lahevníci, kde v mikrosvete demižónov sa vznášajú muži-vtáci v náznakoch krojov,“ zdôraznil. Svet Evenových vízií je vraj snom o realite. Realitu spája so snom, život s rozprávkou, tradície so súčasnosťou. Vo svojich obrazoch zaznamenáva s presnosťou tance i zvyky regiónov, alebo si regióny aj vymyslí tak, ako si vymyslel „Možnácko“. Podľa kurátora maliar svojimi dielami rozpráva, rozosmieva i vedie k nostalgickému zamysleniu.
Okrem budovy v Uherskom Hradišti sa jeho maľby nachádzajú vo vínnych pivniciach, ilustruje knižky, venuje sa kresbe aj akvarelu, skúša farebnú litografiu. Podľa jeho kamaráta Mirka Potyku je dieťaťom v pokročilom veku, básnikom a klaunom života. Maliarom, ktorého tvorba je formou kontaktu s ľuďmi, priateľmi, ktorých má tak rád.