NOVé MESTO NAD VáHOM. Teda vlastne, prepáčte, mýlim sa. Poštárske missky sú hneď dve. Organizátori súťaže to vymysleli totiž figliarsky. Tak, aby vlastne nikto nevedel, ktorá je tá pravá. Beťári! Pravé sú teda snáď, dúfajme, hneď obe naraz. Aj tá, ktorú volili občania celého Slovenska prostredníctvom internetového hlasovania na oficiálnej stránke Slovenskej pošty, ale aj tá, ktorú si zvolili iba zamestnanci Slovenskej pošty medzi sebou. Len tak, vnútorne, na základe fotiek v poštárskom časopise. Veď napokon, tie tisíce anonymných ľudí, ktorí sa zapojili do hlasovania a na internete poctivo s mozoľmi na prstoch klikali celé dni myškou na tváre, ktoré sa im zdajú najkrajšie, už aj tak dávno zabudli, že nejaká súťaž bola. A je im vlastne jedno, kto to celé vyhral a kto bude na koni. Ich zaujíma skutočne niečo úplne iné. Nie malichernosti, ktorá z dvojice dám je krajšia. Napokon, pekné boli všetky. Celý tucet sympatických kočiek. A Slováci, tí sa nikdy nezhodnú!
A tak máme missky dve, každá je iná a každá je aj z iného mesta a určite aj cesta. Tá pravejšia, čisto poštárska, je zhodou okolností z Nového Mesta nad Váhom. Gabika Adamkovičová, ktorú sme kedysi dávno predstavili aj na stránkach našich novín. V čase, keď súťaž mala vrcholiť a všetci márne čakali, že onedlho prídu aj výsledky tejto nápaditej súťaže. Pred niekoľkými mesiacmi. Oficiálneho víťazstva sa teda dočkala až 9. októbra. Čo tam po záujme hlasujúcich, ako to dopadlo, čakalo sa na Svetový deň pošty...a ten prišiel.
A prečo do novomestskej pošty pletiem akúsi missku? Ja som konečne - a mal som na to tentokrát naozaj dosť času, aspoň pochopil, prečo sa už niekoľko rokov na starej pošte tvoria dlhé a nekonečné rady a nikto to nerieši. Sem-tam niekto z čakajúcich, zrejme neznalý tohoto jej úspechu, zašomre na pomery a nahnevá sa. Ale inak, pohoda. Stoja mladí, starí, študenti i dôchodkyne. O paličkách i bez nich. Aspoň si zaspomínajú. Na staré časy, keď boli súťaže missiek zakázané a považované za nezmysel.
Všetci vytrvalo čakajú so všelijakými šekmi a poštovými poukážkami od výmyslu sveta. Každý si nájde dobrú zámienku. Aby ju videl. Poštársku miss. Zatočené rady, niekedy až po dvere. Nikto to nerieši, veď niet ani čo. Pretože na vine sú si sami ľudia. To oni chcú vidieť víťazku a hľadajú zámienku, prečo ísť na poštu. Keby jej nebolo, nebolo by ani radov. Určite by zmizli. A aj parkovať pred budovou pošty by sa isto dalo.
Teraz? Nemáte šancu. Či ráno, či večer, stále plno na všeobecnú radosť obyvateľov oproti stojaceho domu, ktorým už od skorého rána zastavujúce a odchádzajúce autá pripravujú budíček. Zdarma, ani poplatok nikto nevyberá. Asi je to bonus. No čo, ušetria, nemusia kupovať drahé hodiny, ktoré ráno aj tak iba otravne vyzváňajú.
A tak máme missku a na pošte i pred ňou je stále obsadené. A zachrániť ostatných pracovníkov pošty, ktorí žiadnu hitparádu krásy nevyhrali, vybudovaním malej pobočky v ďalekom hypermarkete na okraji mesta bolo fakt márne. Zlý ťah. Nová pošta pár kilometrov odruky. Kto by tam šiel? Žiadna motivácia, žiadne lákadlo. Raz darmo, hoci máme poštárske missky dve, tá druhá nie je Novomešťanka. Žiaľ. Ak by bola, všetko by sa vyriešilo. Priaznivci krásy by sa podelili a každý putoval za tou svojou srdcu blízkou. Zrušme teda missky a dajme za poštové prepážky chlapov. Tých nebude nikto obdivovať. Rady zmiznú a situácia novomestskej pošty sa vyrieši. A ubudnú aj neboráci, ktorí sa musia vrátiť na poštu aj trikrát, len aby sa dočkali platenia. Konečne.
