TRENČÍN. S úsmevom na perách si spomína na letné prázdniny, ktoré trávieval u starých rodičov v rodnom Trenčíne. „Mali obchod a vináreň. Keď sme sa nehrali vonku so sesternicami a bratancami, tak som rád pomáhal v obchode alebo čapoval v krčme. Počúval som, o čom sa dospelí rozprávajú, možno preto mám také veľké uši,“ zavtipkoval si na vlastný účet. Ako malý nosieval dlhé rozpustené vlasy. „Starému otcovi sa to nepáčilo a keď bola mama na výlete v Trenčianskych Tepliciach, zobral ma k holičovi a dal ma ostrihať na chlapca. Mama neskôr skoro dostala nervový záchvat a starému otcovi dobre vynadala.
Pamätám si, ako sme na seba žmurkali, aby sme to prežili,“ spomína so smiechom. Spomienky má aj na mestskú plaváreň. „Vtedy prvý deň chlórovali vodu. Potápal som sa tak vášnivo, že som večer prišiel s poriadne opuchnutými očami. Doma hovorili, že som mal vtedy väčšie oči ako teraz. Možno sa mi zmenšili z chlórovanej trenčianskej vody.“ Ľudovú školu vychodil v Prešove a gymnázium v Tisovci. V Košiciach skončil medicínu v odbore bakteriológia, v Bratislave prešiel na detskú fakultnú chirurgiu. Potom sa vo svojich tridsiatich troch rokoch stal najmladším ordinárom traumatológie. Získanie Nobelovej ceny bolo vraj malým nedorozumením. „Dostali sme ju všetci z jednotiek, ktorí sme boli na Blízkom východe. Ja som bol vtedy u Rakúšanov, bolo nás asi 900 mužov, robil som kapitána.“ Ivan Engler je tiež zakladateľom terapie ionizovaným kyslíkom. „Túto metódu som vynašiel v roku 1980.
Klasická molekula kyslíka je elektricky vyvážená, nemá teda žiadny náboj. Keď sa však ionizuje, podobá sa prírodnému kyslíku, je obohatený elektrónom. Ióny sú v tele biologicky účinnejšie ako medicínsky kyslík. Pokusmi sme to zistili na bunkových kultúrach potkanov a morčiat. Pri dlhodobej kyslíkovej terapii má takýto kyslík lepší účinok.“
Podľa neho terapia ionizovaným kyslíkom vyváži vegetatívny nervový systém a bunky lepšie zásobí kyslíkom. Môže zlepšiť alebo ovplyvniť každú chorobu, výsledky zaznamenali pri sledovaní pacientov so sklerózou multiplex i rakovinových pacientov. „Nie je to žiadna zázračná, ale veľmi dobrá podporná terapia,“ zakončil Ivan Engler, ktorý emigroval do Salzburgu v roku 1965. „Chcel som žiť ako slobodný človek. Nechcel som byť za železnou oponou, chcel som mať pas a chodiť po celom svete.“ S dnešnou podobou Trenčína je spokojný, ale nepáči sa mu moderná budova obvodného úradu. „Zničila dom, kde som sa narodil. Predtým to boli také romantické mestské domy. Chcel by som navrhnúť, aby naň dali tabuľu, ktorá by zobrazovala, ako vyzerali domy v minulosti.“ Do Trenčína sa však veľmi rád vracia, pretože Slovensko je jeho domovinou. „Tu som sa narodil, chcel by som tu ešte niečo odovzdať, nielen sem chodiť na halušky. Slováci sú moje sestričky a bratia a Slovenky sú stále najkrajšie dievčatá na svete,“ hovorí.
Podľa sedemdesiatsedemročného doktora je však na návrat na Slovensko už neskoro. V Salzburgu má aj svoju rodinu. „Mám dve deti, dvadsaťtriročného syna a štyriapolročnú dcérku. Niektorí hovoria, že mi k tomu dopomohol práve ionizovaný kyslík,“ nezaprie zmysel pre humor. V súčasnosti vedie Ivan Engler lekársky ústav pre prírodné lekárstvo v Salzburgu.