HRACHOVIŠTE. Po tom, ako nás starosta obce Ján Kozák navigoval do miestnych potravín, rozhodli sme sa tam poradiť, kto z našich čitateľov by si zaslúžil päťstokorunu.
Dostali sme veľmi jasnú odpoveď a zamierili sme hneď do vedľajšej uličky. Tu v predposlednej chalupe bývajú už roky rokúce manželia Švecovci. „Trenčianske noviny si kupujem už viac ako dvadsaťrokov,“ prezradil Jozef Švec, ktorý si v našich novinách ako prvé prezrie prvú stranu. „Potom si pozriem, kto ako hral v športovej prílohe a vrátim sa späť na aktuality,“ vysvetlil. Naše noviny si začal vraj kupovať, aby sa dozvedel, ako žijú ľudia v regióne, aké majú schopnosti.
Aj dnes, pokým si ich celé neprečíta spoločne s manželkou, neodloží ich. „Najprv si prečítame aktuality a premýšľame pri tom, či je možné, aby sa takéto veci stávali. Na niektorých postoch sú ľudia, ktorí vôbec nevedia o svete,“ uviedol bývalý šofér autobusu, ktorý pochádza z Komjatíc, obce pri Nitre. Keď bol mladý, patrilo toto územie ešte k Maďarsku. Mladého Jozefa povolali do armády, a tak sa rozhodol ujsť na Slovensko. „Brat bol policajt v Bratislave a jeho švagor pracoval v myjavskej armaturke,“ spomína Švec. Odišiel teda do Myjavy, začal tu pracovať a spoznal svoju budúcu manželku Emíliu.
Manželmi sú už 64 rokov. Keďže Emília je rodená Hrachovišťanka, doviedla manžela do tejto malej obce. „Pôvodne som sa chcel vrátiť domov, ale zapáčil sa mi tento kraj. V zime je tu krásne,“ zdôraznil.
Počas spoločného života si vraj zažili dobrého aj zlého, ale toho dobrého bolo predsa len viac. Spoločne s manželkou si pri našej návšteve zaspomínali aj na to, ako pomáhali partizánom i ako Jozef vyrábal pod nemeckým dohľadom bomby. „Do päťkilových bômb som dával rozbušky,“ hovorí Švec, ktorý pri každej príležitosti, keď sa vojaci na neho nedívali, dával do bômb slepé náboje. „V noci sme bedne nábojov hádzali našim za ploty,“ doplnil.
Neskôr sa dostal k autobusárčine, na ktorú veľmi rád spomína. „Začal som v Myjave, neskôr v Senici, Bratislave, na kopaniciach a skončil som na trase Myjava, Hrachovište, Kostolné v roku 1983,“ upresnil.
Ako šofér vraj aj vychovával svojich cestujúcich. „Vždy nastupovali najprv starší ľudia a až potom žiaci,“ spomína autobusár, ktorému bolo v autobuse počuť aj preletieť muchu. „Keď robil niektorý v autobuse zle, poslal som ho z Kostolného pešo,“ smeje sa Jozef, ktorý jazdil v autobuse 34 rokov. Ani na dôchodku vraj nedokáže byť nečinný. Opravuje bicykle, píly, robí kostolníka. „Keď niekto zazvoní pri dverách, hneď idem pozrieť, s čím mu môžem pomôcť,“ dodal.