TRENČÍN. Výstava Trenčín 2008 Výber zo súčasného slovenského sochárstva priviedla do mesta komorné plastiky po desaťročnej pauze. Podľa riaditeľky galérie Danisi Loviškovej je socha špecifickou výtvarnou disciplínou a sprevádza človeka od dávnych tisícročí. „Jej úlohou je poľudšťovať priestor, v ktorom žije, zintímňovať alebo monumentalizovať, predovšetkým však skrášľovať,“ vysvetlila. Ako ďalej uviedla, prvá prehliadka slovenského sochárstva sa uskutočnila v galérii v roku 1981. V deväťdesiatych rokoch sa tu konali dve sochárske výstavy, pričom druhá v roku 1998 bola aj poslednou. Výstavu Trenčín 2008, ktorá voviedla slovenských sochárov do dialógu, považuje preto Lovišková za nultý ročník a ráta s ďalšími sochárskymi výstavami v priestoroch galérie.
Dnešné sochárstvo je o rozmanitosti
Prehliadka komornej plastiky je podľa kurátorky Aleny Hejlovej koncipovaná tak, aby zmapovala profil domácej sochárskej scény. „Cieľom je sústrediť obsiahly sumár hodnôt a trendov súčasného sochárskeho prejavu,“ tvrdí Hejlová, podľa ktorej je sochárstvo poľom prekvapivo plodným na veľké množstvo výrazov a významov. Nájde sa tu vraj lyrickosť, vážnosť, smútok, humor aj irónia. Nechýba racionalita, rafinovanosť aj samostatnosť, či konštruktívny duch autorov spoločne s prelínajúcou cituplnosťou. „Sú tu klasické témy, autori siahajú k figuratívnemu aj nefiguratívnemu prejavu, znakovosti, netradičnej ikonografii aj metafyzickej vízii,“ doplnila.
Jedným z prirodzených znakov liberalizácie súčasného výtvarného diania, je podľa kurátorky veľká rozmanitosť vzdelávacej náplne ateliérových programov. Tá je diferencovaná a ovplyvnená hlavne jednotlivými pedagógmi. „Poslucháči a absolventi akadémií sa zapájajú do otvoreného študijného i pracovného procesu, pričom majú možnosti študovať a pracovať aj mimo Slovenska,“ vysvetľuje. Mohlo by sa vraj zdať, že slovenské sochárstvo si žije vo svojej idylickej podobe, no podľa Hejlovej to nie je pravda. Otvorenosť svetu sa vraj stáva skôr otvorenosťou voči súčasnému spôsobu myslenia vo svete, so všetkými kladmi aj zápormi, problémami a otáznikmi.
Sochy vznikajú v ústraní
Problémom sochárstva je podľa Hejlovej skutočnosť, že sochárske diela vznikajú v ústraní ateliérov často ukryté pred verejnosťou a bez možnosti prezentácie, spolužitia s architektúrou a urbanistickým prostredím. „To limituje existenčné zabezpečenie umelca a jeho tvorivý potenciál triešti v prospech každodenného zápasu o prežitie.“
Sochárstvo ako disciplína podlieha zmene hodnoty tvaru a slov, materiálneho spracovania. Pravidlá zo začiatku 20. storočia sú vraj v súčasnosti konfrontované s mnohotvárnosťou a ľubovoľnosťou. „Klasické definície sochárstva a plastiky sa zdajú byť bez kontúr.
Sochárstvo nevzniká iba nakladaním hmoty a jej odoberaním, akceptujú sa tiež alternatívne polohy. Autori sochy trieštia, skladajú, miesia, performujú, lámu aj devastujú,“ upresnila.
Používanie nových materiálov
V sochárstve mal podľa kurátorky tradičné miesto ušľachtilý materiál ako kameň, kov či drevo. Dnes ten nahrádza a kombinuje s významovo nízkymi materiálmi, ktoré sú prijímané bez predsudkov. Čoraz razantnejší nástup nových materiálov, niekedy ľahko zraniteľných a málo trvanlivých prináša nové možnosti vo vzťahu k priestoru. „Podobne je to aj s predmetmi vytrhnutými z originálneho prostredia zbaveného pôvodnej funkcie, ktoré sa včleňujú do sôch aby tak získali nové významy,“ doplnila.
Dezilúzia voči tradičným umeleckým prostriedkom je podľa Hejlovej v konečnom dôsledku odporom voči hľadiskám, ktoré nanucuje výtvarná profesnosť. „Poľavilo sa z definície a klasifikácie sochárskej tvorby a z jej technického a druhového ohraničenia. Sochársky tvar sa vníma ako subjektívna jednotka,“ dodala kurátorka.