A pritom som sám seba tak úprimne do generálskej hodnosti navrhol! Poplakal som si. Galoty od kolien až po naleštené čižmy nachystané na slávnostné odovzdávanie novej hodnosti a nič. Najmä nový zelený dôchodok. No čo už narobím? Do smrti ostanem provianťákom s číslom vojenskej odbornosti 760, čiže ČVO 760, v hodnosti nadporučíka. A ešte k tomu v zálohe. No uznajte tú hanbu. Ako nevymenovaný generál budem domov chodiť po kanáloch. Ale ja im to nedarujem. Všetko vykričím. Správny generál musí mať ploché nohy, (po našom „blatfúz“) a nikdy nesmel byť na vojne. Okrem toho musí mať aspoň tridsať dioptrií. Keď bude nad Viedňou jasno dokáže zo samopalu zastreliť chrústa kdesi za Salzburgom. Trafí ho rovno medzi tykadlá. Tí, ktorí na vojne náhodou boli, strávili celý život na cvičeniach v štábnom skriňovom vozidle Praga VéTriEs, zatiaľ čo ostatní mrzli v provizórnych stanoch pospájaných z takzvaných „atómbordelov“. Mňa osobne najviac mrzí, že nebol vymenovaný žiadny admirál. Admirál totiž ani nemohol byť menovaný! Prevalila by sa tým dlhodobo ututlávaná skutočnosť, že naše atómové ponorkové loďstvo kotví zákerne v temných a kalných vodách vodnej nádrže Nitrianske Rudno. Z dôvodu utajenia našich námorných ambícií sa dôchodkové trafiky rozdali len suchozemským generálom. Škoda, že na čele armády nestojí Jan Werich v roli cisára Rudolfa druhého. Ten jasne povedal: „Fedrpuše nebudou!“ Ale u nás budú. Typický profil slovenského generála je nasledovný. (Po týchto vetách ma vojenská rozviedka nechá utratiť plynom alebo aspoň podá na mňa žalobu). Takže, nasleduje genéza. V 70-tich rokov pominuvšieho sa storočia prišiel na všetky stredné školy vysmiaty „lampión“ a začal žiakov presviedčať o výhodnosti a nutnosti štúdia na vojenskej vysokej škole. Niektorým už vtedy čiastočne ozeleneli mozgové závity a podpísali nezáväznú prihlášku. Dnes sa dá povedať, že spravili dobre... Za štátne dukáty ich vyslali buď do Vyškova, Brna alebo Mikuláša. Tam ich potom za peniaze daňových poplatníkov vzdelávali, šatili, stravovali, ubytovali a občas ich nechali vystreliť si z nejakej zbrane do plechových pandrlákov. Súčasťou štúdia bolo permanentné zvyšovanie hodnosti. Až do doby, keď sa študent konečne prepracoval do kýženej hodnosti ľudovo zvanej „hlava nad hviezdami“. Naša generálmi ovenčená armáda si ani raz nevystrelila. Veď načo aj? Vždyť fedrpuše budou! Môj zosnulý otec vravieval, že všetko, čo je oblečené v zelenom, je „mešuge“. A nakoniec sa vždy ospravedlnil prítomným lesníkom, lebo ich nemal na mysli... A ešte k tým lesníkom. Po katastrofálnej víchrici vo Vysokých Tatrách prišlo na výpomoc do postihnutej oblasti celých 40 príslušníkov armády. Niekoľkonásobný počet dobrovoľníkov nemal ani teplý čaj a benzín do vlastných motorových píl. Nuž a načo aj? „Vždyť fedrpuše stejně budou!“