NOVÉ MESTO NAD VÁHOM. Ľudia sa tu stávali pokusnými zvieratami, objektmi, na ktorých sa skúšalo všetko „nové“. Väzni boli vo väčšine prípadov dopredu nainfikovaní a na nich testovali prostriedky proti škvrnitému týfusu, tuberkulóze a nákazlivej žltačke.
Skúšali na sebe aj masť proti spáleninám, účinky rôznych jedov i prípravky spomaľujúce srdcovú činnosť. Vyvolávali u nich umelým spôsobom nespavosť, testovali otrávené strely i nový likvidačný plyn.
A ako aj v ostatných koncentračných táboroch, z väzňov sa spotrebovalo všetko. Vlasy, zuby ale aj mŕtve telá, ktoré sa stali zaujímavými položkami pre rôzne druhy nemeckého priemyslu.
Z väzňov sa stávali kostry zabalené v ľudskej koži
Koncentračný tábor v nemeckom Oranienburgu bol akousi „pobočkou“ sachsenhausenského lágra. Bol vzdialený iba sedem kilometrov a jeho väzni boli nútení pracovať najmä v továrni, ktorá vyrábala stíhačky Messerschmitt. Už pri presune na toto nové miesto si Selčan Letko užil svoje.
„Viezli nás v plechových vagónoch bez okien. Ak by trasa nebola taká krátka, boli by sme skončili strašne. Mali sme pocit, že nás vezú v plynovom vozni a chcú nás otráviť,“ spomína na paru z dychu väzňov, ktorá sa zrážala na strope vagóna.
V Oranienburgu sa tiesnilo päťsto väzňov v ubytovni pre 140 ľudí, trojposchodové postele s dvoma väzňami na jednej.
„Jeden chlieb na desať väzňov. Z ľudí postupne ostávala hromádka kostí obalená kožou. Pracovali sme denne 12 hodín, spánok narušovali letecké poplachy. Vysilenie, podvýživa či únava sa podpisovali na mnohých úmrtiach typických pre všedný deň v koncentračnom tábore,“ ožívajú spomienky aj po 64 rokoch od utrpenia.
Tábor bol skrytý medzi borovicami a postavený už v roku 1936. Nachádzal sa v bezprostrednej blízkosti Berlína a po vojne ho zrovnali so zemou.
Letka čakal aj posledný pochod smrti
Iba pár dní pred definitívnou porážkou Nemecka v Európe, 21. apríla, sa začala evakuácia tábora v Oranienburgu. Nemci sa snažili zahladiť všetky stopy po zavraždených a umučených, snažili sa likvidovať jednotlivé tábory a nepohodlných svedkov. „Pochodovalo nás viac ako 30-tisíc mužov a každý menší útvar tvorilo 500 mužov. Denno-denne zomieralo mnoho ľudí, kto nevládal, bol nemilosrdne zastrelený,“ spomína.
Vtedy ešte nevedel, že jeho posledný pochod mal smerovať do prístavu Lübeck, kde sa mali nalodiť na staré nepotrebné lode a tie chceli Nemci na šírom mori aj so všetkými väzňami potopiť a zahladiť tak ďalšie stopy po svedkoch neľudských tragédií. „Od mojej smrti ma delili dva, maximálne tri denné pochody,“ hovorí laureát ceny Osobnosť Podjavoriny Ján Letko.
Počas pochodu zabíjali ľudí aj vycvičené psy
Hlad a beznádej sprevádzali pochodujúcich, ktorí na ceste útrap nedostávali žiadnu stravu. „Výhonky rastlín a popri ceste vyhrabané zemiaky, či cukrová a kŕmna repa boli našou stravou. Pri pochode nás sprevádzali vojaci wermachtu. Tí neboli až takí krutí a mali sme šancu niečo si aj zobrať na jedenie. Strieľali iba do vzduchu a odháňali nás z polí,“ vysvetľuje Letko. Nečakane sa však pri pochode smrti zrazu objavili esesáci a tí začali streľbu do väzňov.
„Navyše, pustili na nás vlčiakov a buldogov, ktorých vycvičili tak, aby skákali ľuďom priamo na krk.“ Obraz striekajúcej krvi a smrteľný vzlykot jednej z obetí mu zostal v očiach dodnes.
Pochod smrti mal pre niektorých dobrý koniec
Ján Letko je jedným z deviatich Selčanov, ktorí prežili neľudské útrapy a jeho smutné spomienky sa viažu tiež na koniec životných peripetií počas 2. svetovej vojny. „Pochodovali sme do Schwerinu a bol vyhlásený letecký poplach. Ukryli sme sa pod stromami a aspoň trošku sme si mohli oddýchnuť. Koniec poplachu však nikto už ohlásiť neprišiel,“ hovorí na záver oslobodený zajatec. Všetci nemeckí strážni zmizli. „Vyšli sme z lesa na cestu. Onedlho sme už videli sovietskych vojakov na tanku. Jeho osádka nám prvá oznámila našu slobodu. Nikto nechcel veriť, že sme opäť slobodní a voľní,“ končí smutnú debatu Ján Letko.
Zo Selca neprežilo 39 jeho kamarátov a nikto s určitosťou nevie, kde a ako skončili ich životy. V súvislosti s vyvlečením mužov z obce sa spomína nemecký špión v radoch partizánov.
Selec, ktorého obyvatelia pomáhali partizánom hájiť našu slobodu, zostáva najpostihnutejšou obcou nášho regiónu a mnoho ľudí si stále dáva otázku, prečo práve ich obec.