TRENČÍN. V druhej polovici septembra si nielen trenčianska, ale aj česko–slovenská rodina hudobníkov a kultúrna verejnosť pripomenie sté výročie narodenia a 43 rokov od jeho úmrtia. Pri tejto príležitosti sme spomínali na Karola Pádivého s jeho najstarším synom Jaroslavom (68).
Ako si spomínate na svojho otca? Veď aj vy ste boli pedagóg a hudobník.
- Otca som si veľa nezažil. Ako osobnosť bol dominantný. Do Trenčína prišiel v roku 1928, keď narukoval k hudbe 17. pešieho pluku. Neskôr učil a dirigoval muzikantov hasičskej hudby. V meste mal vlastný tanečný orchester. V roku 1943 sa stal podnikateľom a majiteľom veľkoobchodu so sklom v Hronskej Dúbrave. Rok pôsobil vo vydavateľstve Osveta v Martine ako redaktor. O desať rokov neskôr začal pracovať v Bratislave. Keď sa v roku 1962 vrátil do Trenčína, ja už som v tom čase študoval na vysokej škole. Málo sme sa stretávali. Keďže bol „vyučený“ vojenský muzikant, nenútil nás do muziky. Všetci traja bratia (Juraj - flauta, Pavol – trombón a ja som navštevoval hodiny klavíra) sme dostali hudobné vzdelanie.
Otec v nás vypestoval úžasný vzťah k muzike. Bol pyšný aj na to, že som bol dobrým atlétom, behal som krátke trate. Stal som sa vysokoškolským majstrom Slovenska v štafete na 4x100 metrov. Otec nás do ničoho nenútil. Detstvo sme prežili v úžasnom prostredí na Kútoch v Trenčíne. Dokázal ma zasvätiť do tajov teórie hudby, keď mi hovoril, synu túto partitúru mi rozpíš... Robil som to s potešením a rád. Ja som sa vlastne neskôr dostal do kapely neuveriteľne zaujímavého hudobníka Juraja Šíchu.
Hrali sme len z nôt, ktoré on rozpisoval pre hudobnú skupinu. V tom čase sme boli skvelé trenčianske hudobné zoskupenie.
Váš otec, ako skladateľ, hudobník i pedagóg dokázal naviazať na seba veľa ľudí - hudobníkov.
- Je to pravda. Otec považoval za prioritu predovšetkým to, čo robil ako hudobný pedagóg. Alfou a omegou, čiže ústrednou myšlienkou bol rozvoj dychovej hudby. Sústredil sa na deti zo základných a mládež stredných škôl. Už v roku 1941 založil v textilnej fabrike Tiberghien a syn (dnešná Merina) dychovú hudbu, ktorá mala 60 až 80 členov, najmä učňov z fabriky. Je možné, že v týchto rokoch to bol jeden z najväčších európskych amatérskych civilných orchestrov.
Otec vypracoval pre kapelníkov a skladateľov dychovej hudby učebné osnovy a svoje pedagogické skúsenosti zhrnul v knihe Zborová škola. Bol si vedomý, že dychové nástroje zaostávali a prišiel s myšlienkou, aby sa vytvorilo skupinové vyučovanie klarinet, trúbka, tenor. Zanechal neuveriteľné množstvo materiálov. Bol to „štós“ poznámok, rukopisov a cvičení. Jeho smrť dielo predbehla, zomrel vo veku 57 rokov (25. septembra 1965). Učebnica nebola dokončená. Za veľmi dôležité považoval, aby detské a mládežnícke orchestre mali čo hrať. Skomponoval okolo sto diel.
Máte aj veselé príhody a spomienky na svojho otca?
- Otcov humor bol svojrázny... Bol v zásade introvertný človek. Nezúčastňoval sa spoločenského veselia. Dokonca ani rodinného. Radšej sedel v kúte a rozmýšľal. K svojim päťdesiatinám si skomponoval melancholický valčík. Skôr ten humor cítiť z niektorých jeho skladieb. Napríklad v Sobášnych piesňach je stredná časť pomalá, chorál bola scéna z kostola. A do chorálu sa ozýva rozpustilá svadobná pieseň.
Okrem toho písal skladby s veselým nádychom, akúsi šou. Keďže otec nenapísal názov, ja som jednu pieseň nazval Šaratica. Najskôr odíde dirigent, postupne odchádzajú všetci muzikanti. Nakoniec tam zostane len bubeník. Na pódiu nastali medzi hudobníkmi zjavné zdravotné problémy...
Otec bol veľmi tolerantný človek v otázkach národných, politických aj náboženských. A takto ma aj vychoval.
Ako vidíte perspektívu slovenských dychových veľkých orchestrov?
- Žiaľ, situácia vo veľkých dychových orchestroch je katastrofálne rozkladajúca sa. Na Slovensku existuje len jedna plne funkčná vojenská hudba a ktovie, či sa zachová, dve stredné hudobné telesá sú de facto na pokraji zániku. Reprezentatívny orchester by mal mať minimálne 60 hudobníkov – profesionálov. S kompletným nástrojovým obsadením. Táto štruktúra na Slovensku chýba.
Myslíte, že tvorba hudobného skladateľa Karola Pádivého je stále aktuálna?
- V každom prípade, ide o umenie. A umenie má len jedného kritika, tým je čas. Ak čas rozhodne, že toto dielo je dobré, hrá sa po polstoročí, má to vypovedajúcu hodnotu nielen v 19., ale aj v 21. storočí.
Otcove dielo som rozdelil do troch častí. O jednej – metodickej som hovoril. Ony boli určené pre začínajúce dychové orchestre. Otec mal úžasný vzťah k folklóru. Ľudovú pieseň považoval za základ všetkého. Vzhľadom na to, že žil v prostredí, ktoré bolo bohaté na folklór a trenčiansky folklór je jedinečný, neuveriteľne krásny, harmonický a rytmický melodický, tak veľa jeho skladieb vychádzalo z folklóru.
Napísal niekoľko folklórnych fantázií, ktoré majú rozsah od 12 do 16 minút. Sú to Okolo Súče, Sobášne piesne, Starý náš, Hore Váhom, dolu Váhom, Súčanské čardáše a pod. V tom čase bola dychová hudba svedectvom doby. Bolo by určite osviežením, keby malé dychové hudby hrali kvalifikovane upravené rýchle trenčianske sedliacke tance. Treťou časťou jeho tvorby boli skladby, ktoré mali symfonizujúci charakter.
S hlbším obsahom zostali – Detská suita, či Tarantela. Pozoruhodné sú aj predohry – Ku slávnosti a Ruša junač, ktorá bola skomponovaná na tému revolučnej piesne z roku 1848 počas hurbanovského povstania.
Mimochodom, jeho dve skladby sú súčasťou štátneho protokolu Slovenskej republiky. Hrali ich počas návštevy prezidentov Ruska a USA Putina i Busha. Budú ich hrať, keď onedlho príde na oficiálnu návštevu Slovenska anglická kráľovná Alžbeta. V roku 2004 bol môjmu otcovi bol prepožičaný Prezidentský kríž in memoriam.
Viacerí čitatelia si určite pamätajú, ako vychádzali v našich novinách skladby vášho otca.
- Teší ma, že takto v notovej podobe bola zachytená a prezentovaná jeho tvorba a Trenčianske noviny poskytli priestor. Dychová hudba má viac ako 150 rokov a vychádza z praktických potrieb. Používa sa ako pochodová a tanečná hudba. Patria sem polky a valčíky.
