Tentoraz to nebola počítačová hra, ale skutočná tragédia mladého človeka, ktorý niekoľko hodín balansoval na hranici života a smrti. Väčšou tragédiou počas septembrového popoludnia sa však stal fakt, že viacerí zo stoviek prizerajúcich sa ľudí odchádzali domov sklamaní. Nedočkali sa smrti v priamom prenose, ktorú chceli vidieť a na ktorú čakali taký dlhý čas. Každého normálneho človeka muselo zamraziť, keď sa v hrobovo tichom dave sporadicky ozývali výkriky: „Čo to zdržuješ!“ alebo „Konečne už skoč!“ prípadne iba krátke „Skóóóč!“ Hrôza v očiach pri uprenom pohľade mnohých dospelých do výšin dvanásteho poschodia zároveň kontrastovala s množstvom detských očí, z ktorých sa zračila túžba vidieť niečo nevídané. Strmhlavý štyridsaťmetrový pád s tupým dopadom na zem.
Táto dráma skončila so šťastným koncom. Stále však zostáva veľký otáznik smerom k rodičom, ktorým neprekážalo, že ich školopovinné deti bez dozoru boli pripravené sledovať celý akt, ktorý by mohol zatriasť ich citovým svetom na celý život. Alebo sa už skutočne dostávame všetci do štádia, v ktorom podobné situácie berieme ako počítačovú hru, ktorá sa nás netýka a končí jednoduchým Gameover?
