Trenčín, streda, 21. augusta 1968 6.30 h
O desať dní mám narodeniny. Sladkých šestnásť. Na tento vek som sa veľmi tešila. Že už budem nosiť ihličky. Nohy v nich vyzerajú lepšie. Dlhšie a štíhlejšie, také sa vraj chalanom páčia. Moje nohy sú dlhé a štíhle, ale bez ihličiek to nie je ono.
Ponáhľam sa do obchodu. Chcem ihličky, aj všeličo iné, tak si zarábam. Brigádujem celé leto. Veď čo by som robila? Opekala sa na kupku? Stačí ísť niekedy po práci a cez víkendy. Mám predsa more času, prázdniny sa ešte nekončia. Teším sa na esveešku. Som v prvej G, aj ostatné kamošky z bývalej základnej školy. Vraj nás čaká veľa angličtiny. Great! Super! Aspoň si budem ešte intenzívnejšie písať s Andrejom z Ľubľane. Práve v pondelok som dostala od neho fotku. Skoro som spadla z nôh. Konečne viem, ako vyzerá. Sedí na zemi, nohy prekrížené, v rukách má gitaru. Dlhé, tmavé vlasy. Tvári sa ako Bob Dylan. Ešte dobre, že som poslala aj ja svoju. Vraj – very pretty... Niekedy by sme sa mohli stretnúť, veď Ľubľana nie je tak ďaleko.
Pred samoškou za hotelom Trenčan stojí kopa ľudí. Pekne v rade. Asi dostali tovar. My až vo štvrtok. Ponáhľam sa, míňam svoju obľúbenú knižnicu. Na druhej strane ulice stojí starý činžiačik. Tam sme kedysi bývali... Už som tu, v obchode s potravinami a základnými toaletnými drobnosťami. Je za rohom, blízko kníhkupectva, takmer oproti trenčianskej synagóge. Ľudia stoja v dlhom rade, pripomínajú mi tých pred samoškou. Pravdepodobne sme niečo dostali o deň skôr.
Pre istotu sa pýtam pani Zlámalovej: „Prišiel dnes tovar?“ – Niečo zamrmlala a zmizla. Ponáhľam sa prezliecť do bieleho plášťa. Všade frmol. O pár minút nabehla na mňa vedúca: „Gabika, choď do skladu, treba vážiť múku, ryžu a cukor, tak po kilách, tu sú vrecká.“ Makám, vážim, behám asi hodinu. Nejako mi to všetko nedáva logiku. Niečo tu nesedí.
Opäť sa pýtam pani Zlámalovej, čo sa deje. Pozrie na mňa ako na mimozemšťana. „A ty nevieš, že nás napadli Rusi?“ „Čože? Fakt?...“ Odkiaľ by som to vedela?!? Raňajšie správy v rozhlase som akosi nestihla, politiku sledujem len tak na pol ucha. Dubček, Pražská jar, veď kto by to nepoznal. Ale sú aj iné veci na tomto svete, ktoré ma zaujímajú. Napríklad „Trblietanie v tráve“. Fantastický film. Alebo „Odviate vetrom“. Fantastická kniha, jedna z mojich naj. A ešte veľa, veľa iných skutočností... Až teraz vnímam hlas z rádia, ktoré hučí na plné obrátky. V tom hroznom frmole som ho vôbec nepočula. Vyzýva ľudí k pokoju. Znova a znova... ako taká slučka.
Práve hovorí prezident Svoboda. Máme byť pokojní, zachovať rozvahu. Jemu sa to povie. Zo mňa tečie, už som rozvážila celé vrecia. Spolu s ostatnými predavačkami. Všade sa hmýri prach, múka, máme jej plné vlasy, tváre, oblečenie. Na pomoc prichádzajú nejaké tetušky. Jedna z nich je spolužiačkina matka. Navliekajú si biele plášte a púšťajú sa do roboty. Pripadám si ako splašená sliepka v kurníku. Lietam medzi skladom a predajňou, každú chvíľu treba niečo priniesť – konzervy, cukrovinky, sirupy, mlieko...
Všetko sa míňa, všetko sa predáva. A ja stále nosím, predávam, vydávam drobné, lozím po rebríku a skladám rôzne predmety z horných políc. Ani nevieme, čo sa tam skrývalo.
13.30 h
Je čas obeda. Nohy si vôbec necítim. Vypila som len pohár mlieka, zjedla nejaký vysušený rožok, chutil ako piliny. Rádio stále hučí, aj mne v hlave. Milión otázok a otáznikov. Čo bude? Čo sa stane zajtra, o týždeň, o mesiac, o rok... Príliš ťažké úvahy na jednu šestnástku. O desať dní mala byť narodeninová oslava. Bude vôbec? Tak veľmi som sa na ňu tešila. Prichádza otec, úplne bledý, v rukách veľká cestovná taška. Kupuje po 10 kíl cukru, múky, ryže, soli. Tú soľ si pamätám dodnes. Používali sme ju ešte dlho po auguste.
Hovorí, že treba ísť k starým rodičom na vidiek zobrať domov moju strednú sestru.
Prázdninuje tam už druhý mesiac. To by nebol problém, ale teraz? Ktovie, či sú Rusi aj v tých končinách, asi 25 kilometrov od Trenčína, smerom na Nové Mesto. Určite, ak nie Rusi, tak tí druhí. Vraj nás okupujú aj Poliaci, Maďari. Ešte dobre, že Slovinci a ostatní Jugoši zostali doma.
Potraviny ubúdajú, s nimi aj ľudia. Stojím za pultom, predo mnou pani s neupravenými čiernymi vlasmi, a čosi chce. Ani neviem, čo presne, ale pýtam sa na počet. „Desať, slečinka, desať.“ – Prinášam teda nanuky, tak ako som počula. – „Slečinka, čo ste hluchá? Ja som nechcela nanuky. Ja chcem lepáky na muchy!“ – Otáčam sa okolo svojej vychýlenej osi a vymieňam nanuky za lepáky na muchy. Pekne desať za desať... ako v mrákotách.Pred záverečnou bol obchod vybielený. Doslova a do písmena. Všetko sa minulo, aj stará, takmer plesnivá múka, miestami pretkaná moľami a inou hmyzou háveďou.
Pohľad na každú z nás bol neuveriteľný. Celé biele, zaprášené, nohy ako putne. Trochu sme sa upravili a vyrážame domov. Predtým však posedíme na prázdnych prepravkách a dáme reč o tom, čo zajtra. Vedúca už objednala nový tovar. Veď zajtra je štvrtok.
19.30 h
Posledné lúče slnka zapadajú nad horizontom Trenčína. Mierové námestie sa postupne farbí, najskôr dočervena, potom doružova. Všade plno ľudí, všade vrava, ale aj akýsi zvláštny hukot. Pri piaristickom kostole stretám svoju bývalú učiteľku. Gestikuluje rukami, jej hlas postupne naberá na výške i sile: „Čo s nami bude, čo s nami bude... Len aby nebola vojna! Treba sa prispôsobiť, nič iné nám nezostáva, veru, nič iné!“
Kráčam po korze smerom k hotelu Tatra. Kúpim si zmrzlinu, nech ma trochu ochladí. Predo mnou sa rysujú akési čudné stroje s dlhými hlavňami. Tanky. Prvé tanky v mojom živote. Také naozajstné, živé, nie na obrázkoch. Ako fascinovaná idem ďalej, až k Morovému stĺpu. Hlavne na tankoch sa otáčajú, teraz mieria rovno na mňa. Dočerta! Zmrzlina mi padá na topánky, srdce do žalúdka. Príšerné! Pohľad na ozrutné kovové pásy, na tie odporné veľké kolesá v nich, na tie dlhé, stále sa točiace hlavne mi do pamäte vyrýva nové brázdy. A tá symbolika – až ma striasa. Tanky na Mierovom námestí! To sa nestáva hocikde a hocikedy. Snáď len tu, v Trenčíne, práve dnes...
Chytá ma hrôza, mám strach. Presne takto sa musia cítiť vojaci na vojne, premýšľam. Nemci. Američania. Rusi. Poliaci. Angličania. Francúzi. Japonci. Plus mnohí ďalší. Všetci blázni, čo medzi sebou zvykli bojovať. A teraz Československo. Chce sa mi plakať, chce sa mi kričať, nič z toho však nevládzem. Otočím sa a idem domov. Domov, tam išla aj Scarlett O‘ Hara po vypálení Atlanty...
Trenčín, 21. augusta 2008, čas nerozhoduje
O desať dní mám narodeniny. Rovných päťdesiatšesť. Na tento vek som sa celkom tešila. Že budem mať rodinu, deti. Rodičov, sestry aj kamošky stále pri sebe. Že už budem dosť múdra na to, aby som vedela, kde je v živote sever. Atď., atď. – A že ešte stále budem nosiť ihličky. Veď nohy v nich vyzerajú oveľa lepšie. Dlhšie a štíhlejšie. Mužom sa také nohy páčia. Vôbec sa neponáhľam, načo. Chcem si vychutnať krásu Trenčína. Všeličo je nové, zmenené, ale rovnako pôvabné. Ako vtedy, pred štyridsiatimi rokmi. Ihličky v súčasnosti nenosím. Kĺby, bedrové, mi to nedovolia, ale o nejaký čas ich určite vyskúšam. Na námestí si dám zmrzlinu. Výbornú, trenčiansku. Sadnem si na lavičku, priamo pod Morový stĺp. Dnes tu nie sú žiadne tanky. Sú tu len mojespomienky.
Autor: Gabriela Divékyová - Stupková