STARÁ TURÁ. Posledné číslo našich novín sme našli u Emílie Hudcovicovej. V jej byte plnom kvetov a sušených liečivých byliniek nás privítala s úsmevom a prekvapením. Noviny čítava už niekoľko rokov. „Buď si ich kúpim ja, alebo mi ich donesie syn alebo nevesta,“ vysvetľuje babička štyroch vnúčat, ktorá si najradšej prečíta reportáže a rozhovory s osobnosťami. „Najprv si prezriem fotografie a novonarodené bábätká, ktoré sú vždy rozkošné. Všetky články sú zaujímavé, ak sa pútavo podajú a sú z nášho regiónu. Bolo by fajn, keby sa viac písalo o dianí v Starej Turej a okolí.“ Priznala sa nám, že sa vždy veľmi teší, keď v Zmenárni upravia ženu takmer na nepoznanie. „Ja som sa kedysi tiež rada pekne obliekala. Môj manžel vždy hovoril, že žena musí reprezentovať svojho muža,“ spomína na manžela Pavla, ktorý bol fotografom.
Emília, ktorá je i napriek neprajnému zdraviu plná elánu, v týchto dňoch relaxuje. V byte si otvorí okná a balkónové dvere a číta si knihy, časopisy a noviny. „Bez toho by som to nebola ja,“ doplnila babička, ktorú takmer každý deň po obede prídu navštíviť vnúčence Paľko a Andrejka z neďalekej Topoleckej. „Vždy ma potešia, porozprávajú mi, čo nové a pomôžu mi. Ja som sa vždy tešila, keď som im mohla uvariť alebo napiecť koláče,“ spomína. Jej veľkou radosťou je aj starostlivosť o kvetiny, ktorými má zaplnený celý byt i balkón. Sympatická babička venovala svojmu bývalému povolaniu učiteľky slovenčiny a telesnej výchovy celé telo i dušu. „Učila som spolu tridsaťosem rokov v Myjave, v Krajnom, v Kostolnom a nakoniec som zakotvila v Starej Turej. Posledné tri roky som nadsluhovala a pracovala som aj v družine. To ma veľmi bavilo,“ hovorí a spomína na časy, keď ako mladá najradšej lyžovala, plávala, či chodila na turistiku. Bývalí žiaci ju ako učiteľku vždy prehovorili, aby s nimi šla do hôr v rámci turistického krúžku. „Moji najstarší študenti sú už teraz deduškovia a babičky. Vždy sa s nimi rada stretnem a pospomíname na pekné časy v školských laviciach i v prírode.“ Životným krédom usmievavej dôchodkyne je zvládnutie neustáleho boja človeka so životom, najmä však so samým sebou. „Keď človek už nevládze, musí si povedať, že sa ide ďalej. Musí, lebo prišiel na tento svet preto, aby ho prežil,“ zakončila a neminula ju otázka, kam poputuje päťstokorunová odmena za vernosť našim novinám. „Ešte som sa nerozhodla, ale asi si kúpim ďalšie kvietky. To by mi spravilo veľkú radosť.“
