ČACHTICE. Výstavu otvorili v čase, keď narástol u verejnosti záujem o túto historickú postavu a okolnosti jej života aj vďaka novému filmu Juraja Jakubiska Bathory. Ako na otvorení povedala riaditeľka Trenčianskeho múzea Katarína Babičová, v Draškovičovom kaštieli síce majú expozíciu venovanú Alžbete Bátoriovej, ale chceli návštevníkom ponúknuť niečo hmatateľné, čo by sa dalo vystavovať. „Po čachtickej pani nezostali totiž žiadne trojrozmerné predmety, len listiny,“ skonštatovala Babičová.
Batoričkine šaty nemal nikto oblečené
Repliku šiat ideovo pripravila Magda Zubercová, odborníčka na historický odev a pripravila aj odborný sprievodný text pre celú novú expozíciu. Šaty zhotovila reštaurátorka historických textílií a textilná výtvarníčka Jana Zaujecová. „Sú kolektívnym dielom,“ vysvetlila Zaujecová. V pracovnom tíme tvorcov exponátu boli aj historici, etnológovia, etnografi, reštaurátori, výtvarníci. „S etnografom sme sa napríklad radili, aké fyziologické hodnoty malo v tej dobe obyvateľstvo. Ľudia neboli vtedy vysokí, priemerná výška žien bola meter päťdesiatpäť, šaty sme skúšali na figuríne, ktorej rozmery sme priblížili vtedajším hodnotám obvodu pásu, hrude, bokov. Nikto z ľudí ešte šaty nemal oblečené. Ani by som to nedovolila,“ prezradila z dielne tvorcov šiat Zaujecová. Obliekanie by trvalo asi dlho, pretože okrem vrchných šiat pripravili kompletný odev aj so spodnými dielmi odevu. Pod šatami sú aj jedna obručová sukňa, dve spodničky a jedny spodné šaty. Vrchná sukňa ma šesťmetrový obvod.
Vzorom bol obraz v galérii v Budapešti
Šaty nie sú vernou kópiou žiadnych Bátoričkiných šiat. Ako vysvetlila Zaujecová, sú zhotovené podľa dobových vyobrazení čachtickej panej, aj tie však vznikli až po jej smrti, a tak ťažko povedať, či skutočne takéto šaty nosila, alebo boli v móde v tom období, keď vznikol obraz.
Náklady na ich vytvorenie dosiahli sumu dvestotisíc. „Najdrahšia bola práca, pretože všetky súčasti repliky šiat šili ručne a ručne paličkovaná je aj čipka na šatách. Tej sme potrebovali štyri metre,“ dodala Zaujecová. Na šaty vybrali len prírodné materiály hodváb, vlnu, ľan a bavlnu. Viac ako samotnú tvorbu šiat si však textilná výtvarníčka cení predchádzajúci výskum a štúdium, ktoré absolvovali v múzeu a archívoch. „Bolo to veľmi hodnotné, všetci sme sa ponorili do histórie.“
V múzeu videli aj list, písaný krvavou grófkou
Aj podľa architekta výstavy Krása ukrytá v čipkách Mariána Strieženca pri zostavovaní expozície vychádzali najmä z faktov získaných z fondov napríklad Slovenskej národnej galérie, či Národného múzea v Budapešti, odkiaľ priniesli množstvo fotografií unikátnych portrétov protagonistov celej kauzy Bátorička. „Museli sme pracovať len s historickými poznatkami a faktami. Umelecká nadsádzka, ktorú môžu používať filmári, nie je pri tejto práci možná.“ Napriek tomu sa pri práci nevyhli pocitom. „O Bátoričke sa veľa vecí povedalo, popísalo, tak nás získané informácie neprekvapili. Celá príprava nás ale obohatila o pocity, napríklad keď som v archíve v Bytči videl listinu, ktorú vlastnoručne písala Bátoriová, premkol ma skľučujúci pocit . Taký istý som mal včera pred otvorením expozície, keď som už bol v miestnosti sám a robil som drobné úpravy. Tie šaty vyžarovali až magickú moc. Zdá sa, že sú statické, ale majú v sebe pohyb a ľahkosť,“ povedal Strieženec, ktorí si myslí, že sa dá prípad Bátorička posunúť aj ďalej.
Ďalšie tajomstvá skrývajú hrady Sedmohradska
V bádaní sa však treba vybrať do Sedmohradska, kde sa narodila. „V panstve Bátoriovcov sú dodnes tajomné opustené objekty. Treba vnímať aj tú dobu. Bola rozporuplná, mimoriadne bohatá na kultúru, ale na druhej strane to bola aj doba narážania ľudí na kôl, krutá a krvavá.“
Alžbeta Bátoriová žila v rokoch 1560-1614. Okrem toho, že bola paňou Čachtického hradu, vlastnila aj ďalšie panstvá, hrady a množstva miest a obcí Sedmohradska, Valašska a Uhorska. V histórii je zapísaná ako krvavá pani, ktorá umučila a zo sveta odpravila, podľa legendy, až okolo šesťsto mladých dievčat a žien. Po procese s jej pomocníkmi ju palatín Thurzo nariadil uväzniť na Čachtickom hrade, kde zomrela vo veku 54 rokov prirodzenou smrťou. O jej živote vyšlo množstvo kníh, po takmer štyristo rokov od jej smrti jej osudy opäť sprítomnil režisér Juraj Jakubisko vo filme Bathory.
