Článok pokračuje pod video reklamou
DOLNÁ SÚČA. Osemstostranová kronika s vlastnoručne vyrezávanou prednou stranou popisuje udalosti, pánov, tradície od druhého tisícročia. Kvôli svojmu koníčkovi, ktorým sa kronika stala, cestoval po celom Slovensku, čerpal z archívov, často navštevoval knižnice, no veľa sa dozvedel aj od starých ľudí. „Zaujímali ma zvyky. Ako sa v Súči spievalo, aké boli tradície. Veľa mi prezradila moja babka,“ spomína dôchodca, ktorý do kroniky pridal aj informácie o zemepise, faune, flóre či poľovníctve. Z kníh sa dozvedel okrem iného aj to, že v obci bývali často požiare, a preto tu mali hasiči tradíciu. „Boli slamené strechy a drevené domy, raz zhorela celá horná časť dediny a kostol,“ upresnil.
Informácie zoraďoval tak, ako ich získaval, medzi mnohými podrobnosťami sa tu nachádza aj inventár spísaný na Súčanskom hrade v roku 1549. Keďže sa histórii obce a rodine Podmanických, ktorej Súča patrila, venoval skutočne dôkladne, odhalil vraj aj mylné informácie. „O Podmanických sa hovorí ako o lúpežných rytieroch, ale nie je to pravda. Zistil som, že aj na Beckovskom hrade bol kastelán z Trenčína, ktorý zastavoval a ozbíjaval okoloidúcich,“ vysvetlil.
Po tom, čo pred pár rokmi napísal Holúbek ručne tri menšie knihy, začal pracovať aj na väčšej, pričom dopĺňal aj okopírované staré texty. Do kroniky sa dostala aj panovníčka Mária Terézia a nevynechal ani popisy súdobej politickej situácie. Zostavil napríklad aj presné zoznamy farárov a organistov, ktorí pôsobili v obci. „Fotky kaplnky som získal z múzea ako negatívy,“ spomína Holúbek, podľa ktorého bol miestny kostol tým najbohatším v okolí a mal steny nádherne pomaľované obrazmi. „Dnes sú tam iba holé steny,“ posťažoval si.
V kronike majú svoje miesto piesne, zvyky aj spievaný ruženec, v častiach o poľnohospodárstve sú doplnené vlastnoručné obrázky Holúbka. „Chcel som aby ľudia vedeli, ako sa žalo, ako sa voľakedy žilo,“ tvrdí autor, ktorý veľkú knihu dokončil v roku 2006, no pred rokom ju začal znova dopĺňať. Tentoraz sa zameral na pre neho významnú súčanskú rodinu Žufovcov.
„Sme rodina, pamätám si, ako sme sa navštevovali,“ tvrdí. O rodine, ktorá už v Súči roky nežije, sa dozvedel od známych, no navštevoval aj ich potomkov po Slovensku. Získal staré fotografie, zhromaždil celý ich rodokmeň i osudy jednotlivých členov rodiny.
