Tí, ktorí majú vo svojej blízkosti tohto verného priateľa, dokážu o ňom rozprávať celé hodiny. A deti, tie sa so svojím psím „kamošom“ dokážu fantasticky vyšantiť. Tak ako v Príbehu psa Bukyho, ktorej autor je trenčiansky rodák Igor Majzlan (41). Prvé prózy, kriminálne poviedky, napísal začiatkom 90. rokov minulého storočia. Vyšli vo viacerých periodikách. Príbeh psa Bukyho vznikal počas víkendov v rokoch 2001 až 2004. Po jeho dokončení poskytol autor súkromné výtlačky svojim príbuzným, priateľom a ďalším ľuďom vo svojom okolí. Povzbudený množstvom nadšených ohlasov, koncom roka 2007 ponúkol príbeh vydavateľstvu. Aj naďalej sa chce venovať písaniu.
Príbeh psa Bukyho je o veľkom priateľstve, ktoré sa vyvinulo medzi desaťročným chlapcom a psom. Mnohí hovoria, že ak také priateľstvo nezažijete na vlastnej koži, nedokážete pochopiť o čom to je. Váš príbeh je veľmi realistický, ste „psíčkar“?
- Nie som psíčkar, aspoň nie v pravom zmysle toho slova, ale pravdou je, že takmer v každom období môjho života sa našiel nablízku nejaký pes, s ktorým sme boli kamaráti. Buď patril príbuznému, susedovi alebo firme, pre ktorú som pracoval. Momentálne sme si veľmi blízki s jednou „takmervlčicou“, o ktorú sa stará moja mama a ktorá je postrachom okolitých psov. Myslím, že ľudia, ktorí nikdy nemali psieho kamaráta, sú o veľa ukrátení.
Veríte v pevné priateľstvo medzi človekom a psom?
- Pravdaže verím. Pes je krásny, ušľachtilý tvor. Prirodzeným výberom sa vyvinul z tých vlkov, ktoré sa rozhodli byť priateľom človeka. Ak si ho získate, dal by za vás život. Pre človeka je to veľký dar. Nie je náhoda, že aj tam, kde sa psy chovajú iba na prácu, ťahači, záchranári a podobne, si s nimi ich spolupracovník často vytvorí citové puto. Ale na druhej strane, či a aké priateľstvo medzi človekom a psom vznikne, závisí od konkrétneho človeka a od konkrétneho psa.
Príbeh psa Bukyho je vymyslený, alebo treba hľadať v autorovi knihy chlapca, čo si počas jedných prázdnin celkom náhodou obľúbil psíka Bukyho?
- Príbeh ťaží z autentických momentov a situácií a dúfam, že to pri čítaní aj cítiť. Niektoré príhody sú pravdivé, iné vymyslené tak, aby lepšie zvýraznili, čo je v nich podstatné. Čo presne sa naozaj stalo a čo nie, si nechám pre seba. Aspoň bude knižka tajomnejšia.
Najmä mestské deti chcú psíka. Čím si to vysvetľujte?
- Medzi deťmi na vidieku bývajú veľmi blízke vzťahy. Žijú v kontakte s prírodou, spolu s domácimi zvieratami, skrz-naskrz sa navzájom poznajú, plne si dôverujú a spolu všetko prežívajú. V meste je to inak. Mať vo veľkom meste ozajstných kamarátov nie je bežná vec. A pes je vždy skutočným kamarátom. Netýka sa to len detí. To, že napríklad na sídliskách má tak veľa rodín psa, nie je pre mňa žiadnou záhadou. Pre človeka žijúceho v betónovej džungli mesta môže byť pes dôležitým putom s prírodou. Pôsobí ako balzam na neurózy a dennodenne mu svojím vlastným príkladom pripomína, aby nebral seba a svoje starosti tak vážne, lebo cesta k šťastiu je v skutočnosti oveľa jednoduchšia.
Čo by ste odkázali rodičom, ktorí nechcú svojmu dieťaťu dopriať psíka?
- Aby si prečítali Príbeh psa Bukyho. Istotne zmenia názor.
Vo vašom príbehu si Bukyho vzala jeho majiteľka, teta Eva, z útulku.
- Áno, tie najkrajšie veci nájdete často tam, kde by ste ich vôbec nečakali.