Článok pokračuje pod video reklamou
Zisťovali sme, čo ich sužuje a trápi. I keď zostali v anonymite, prezradili nám svoje najhlbšie trápenia a pripomenuli, že byť bez práce nie je „med lízať“. Nabudúce rovnakú otázku položíme mamičkám s malými deťmi.
Mária, 29 rokov, Trenčín:
- Dlho som pracovala vo firme, ktorú nedávno kompletne zrušili. Momentálne si nemôžem zohnať žiadne zamestnanie, i keď som slobodná a nemám zatiaľ deti. Myslela som si, že ak má človek prax, tak to pôjde ľahko. Najviac ma však trápi, že takmer všade treba mať známosti. Človek bez konexií je podradný druh.
Svetlana, 18 rokov, Trenčín:
- Najviac ma hnevá, že som sa nedostala teraz po skončení strednej školy na „výšku“. Musela som sa evidovať na úrade práce a tam sa mi budú pokúšať nájsť prácu. Na trvalý pracovný pomer ešte nie som pripravená, chcela som ísť ďalej študovať. Mám strach, čo bude ďalej. Ale určite sa budem snažiť, aby ma prijali o rok na univerzitu.
Andrea, 35 rokov, Horná Súča:
- Na začiatku som sa tešila, že si aspoň oddýchnem. Čím dlhšie som však doma nezamestnaná, tým viac som znechutená. Stále chodím po konkurzoch a každým ďalším odmietnutím vo mne rastie presvedčenie, že prácu si v blízkej dobe určite nenájdem. Mamičky s dvoma menšími deťmi to majú v dnešnej dobe skutočne ťažké.
Anton, 56 rokov, Trenčín:
- Najviac ma trápi strach, či si nájdem dobrú robotu. Keďže som takmer rok „maródil“ po pracovnom úraze, obávam sa, že ma už nikto nezamestná. Zamestnávateľom bude isto prekážať aj môj vysoký vek. Z podpory v nezamestnanosti sa však vyžiť nedá, budem to musieť nejako vymyslieť.
Viera, 25 rokov, Trenčín:
- Ako čerstvú absolventku, plnú nadšenia z dosiahnutého vysokého vzdelania a titulu, ma uzemnilo absolvovanie niekoľkých výberových konaní. Všade totiž po mne chcú skúsenosti a prax v obore, ktoré bohužiaľ nemám. Zvládnutie mnou vybratej školy mi zabralo veľa času a nestíhala som popri nej aj pracovať. Nerozumiem, ako po nás môžu zamestnávatelia chcieť praktické skúsenosti, keď ich nemáme kde získať. Trápi ma najmä to, že mladí ľudia len ťažko dostanú šancu prejaviť svoje kvality. Človek musí mať aj určitú dávku šťastia, aby našiel takú prácu, ktorá ho bude napĺňať.
Anna, 42 rokov, Dubnica nad Váhom:
- Už niekoľko mesiacov sa pokúšam nájsť si prácu, ale márne. Všade ma zatiaľ nepriamo odbili s tým, že som príliš stará. Nikdy to nepovedia priamo, ale podľa mňa je to tak. Neviem, ako chcú prijať niekoho schopného, keď nás, skúsené ženy v najlepších rokoch, odmietajú.
Jozef, 59 rokov, Nová Dubnica:
- Pracoval som vo veľkej firme, ale potom znižovali stavy zamestnancov a usúdili, že som zbytočný. To isté sa stalo nedávno aj mojej manželke. Chýba nám len pár rokov do dôchodku a v tomto veku sa naozaj nedá nájsť dobrá robota. My, čo sme najviac robili, zostaneme na starobu chudobní a sklamaní.
