Tuším je to akýsi Florián, lebo má akési sekery a vedro, takže má niečo spoločné s hasičmi. Čo, to je jeho vec, skôr ma zaujalo, že mu niekto odrazil nos. Je zaujímavé, že svätým za dedinou chýbajú väčšinou nosy. Keby boli celí, chýbali by im asi bimbíkovia ale oni sú väčšinou zobrazení len od poprsia nahor, a tak im nie je čo odraziť. A tak im vandali namiesto bimbíkov odrážajú nosy. Vandali to robia z nedostatku inej zábavy. Ani ten náš nemal nos. Takisto mu ho akýsi vagabund, (truľo, škamra, koštvor, papľuh, ogrgeň, zmrd, lump, lotor, nehodiace sa prečiarknite), jednoducho odbil. Asi si nato musel priniesť nejaký tvrdý výdobytok súčasnej špičkovej techniky, lebo odraziť niekomu relatívne pevný kamenný nos nie je len tak. To chce kus inteligentnej driny, môj otec by povedal, že „fortieľa“. A tak náš Florián s kýbľom a sekerami nemal nos. Potichu sme mu závideli. Babky mu k podstavcu kládli kvietky a my sme zatiaľ museli chodiť do základnej školy na Sokolovskej ulici. A vtedy mi došlo akú výhodu máme oproti svätému Floriánovi. Všetci v triede sme totiž mali nosy! A z nich sme si počas vyučovania poctivo vyberali obsah, robili guličky a nepoctivo ich strieľali do telesne sa rozvíjajúcich spolužiačok. V tej dobe to bol jediný spôsob ako ich upútať, lebo oni boli v rozpuku a my sme boli truľovia. Okrem toho bolo strieľanie guličkou jedinou kultúrou počas výuky algebry a geometrie. Kto náhodou nemal dostatok nosných guličiek musel sa uchýliť k náhradnému riešeniu. Z tužky značky Kohinoor Versatil sa musela odmontovať vnútorná časť a vznikla tak malá dutá hliníková trubička. Tá slúžila ako hlaveň raketometu. Potom bolo potrebné požuvať časť diktátu zo slovenčiny a vyrobiť strelivo. Po zmiešaní papiera so slinami a správnom vyšúľaní vznikli náboje hodné do rozobratej ceruzky. Počas hodiny ruštiny nastali cvičné streľby. Bolo treba stanoviť správny uhol a rýchlosť streľby. Generál Konev by povedal: „Artilerija, to bog vajny.“ Zameriaval Ivan Cicko z Očovej. My ostatní sme sa potom už len priživovali na výsledkoch zameriavacích strelieb a išli sme v podstate naisto. Najobľúbenejším cieľom bola Kata Bárusová, ktorá na nás všetko žalovala učiteľke. Napríklad to, že sme po skončení vyučovania čurali na antuku oválu školského štadióna. Druhým cieľom streľby bola Vlasta Demeterová, ktorá už v siedmej triede mala poriadne „oné“ a my sme chceli, aby sa obzrela a mohli sme si tie poriadne „oné“ kuknúť. A fungovalo to. Po každej dobre trafenej guličke nám ich v bielom tričku ukázala. A tak sme strieľali a strieľali. Hlavnému zameriavačovi sa Vlasta z neznámych dôvodov nepáčila, a tak sa len nemo prizeral, ako využívame plody jeho priekopníckej zameriavačskej práce. Ja osobne som mu raz za odmenu kúpil za usporených 50 halierov kokosové eskimo v čokoláde a makovú lúpačku. Ale vrátim sa k nosom. Aj u nás v Trenčíne máme sochu národného dejateľa, ktorému chýba kus nosa. Mesto má peniaze na mastné odmeny pre poslancov, ale na nos jednej busty nemá. Dokonca ani na jej vyčistenie.
Asi sme nadržaní na odrážanie nosov. Len neviem prečo. Veď nos potrebuje každý. Občas je v živote potrebné mať nos aj „na niečo“.