TRENČÍN. Študenti jedenásťročnej strednej všeobecnovzdelávacej školy si založili svoj triedny časopis a nazvali ho Konský cieľ. To sa však nepáčilo prísnym profesorom, tak si začali písať kroniku. A priniesli ju aj na pomaturitné stretnutie po päťdesiatich rokoch v sobotu 21. júna.
Pykali za Fráňu Šrámka
Do kroniky si zapisovali nielen humorné výroky žiakov a profesorov, ale aj udalosti, študentské vzťahy, či príbehy, lístky, ktoré kolovali po triede. Dostala sa tam aj príhoda, ako spolužiaci ostrihali v škole spolužiačku Máničku spoľahlivo rýchlo a lacno. „Ona mala hlavu strašne šišatú a chlapci sa zahrali na holičov,“ hovorí Astrid Keblúšková. Pri listovaní kroniky ožívajú spomienky na udalosti, ktoré by boli možno dnes už dávno zabudnuté. Ako ušli z vyučovania na Brezinu, lebo profesor meškal 15 minút a dievčatá si vyzuli topánky, aby ich nebolo po chodbe počuť, ako pustili plyn, ako dostali zníženú známku zo správania za to, že navštívili prístupný film Stříbrný vítr od Fráňu Šrámka. „Kroniku sem-tam triedna kontrolovala, tak som snažila, aby mi nemala čo vytknúť. Nemohla som veľmi o profesoroch písať,“ vysvetľuje Piskoríková.
Už 50 rokov pribúdajú zápisy
Zo stretnutí, o udalostiach v ich živote. Má aj smutné stránky. Nenávratne sa už rozlúčili s 8 spolužiakmi. „Čas sa kráti,“ hovorí Piskoríková, a tak sa päťročnú periodicitu stretnutí rozhodli zmeniť na ročnú. „Trenčania sa stretávajú dokonca každý týždeň, hovorí Božena Zajánošová. „Začalo to asi pred 8 rokmi, keď som stretla náhodou spolužiaka Paľa Neveriša, začali sme chodiť na kávu a postupne sa k nám pridávali ďalší. Najskôr sa začneme rozprávať o chorobách, ale po 15 minútach zavelíme, že končíme a bavíme sa o inom. Stretnutia nám vždy pomáhajú, pookrejeme a nejako omladneme.“ Podľa Straku tie roky už na nich zanechali stopy. „Nesmieme však upadať na duchu,“ konštatuje. Veď väčšina z nich aj napriek dôchodkovému veku stále pracuje.
V triede ich bolo 46
Presne 23 chlapcov a 23 dievčat. V sobotu sa stretlo 26. „Neprišli len tí, čo ozaj nemohli, ale spomenuli sme si na nich a napísali pozdrav a telefonicky sme s nimi hovorili. Opäť pripli maturitné zelené stužky a vybrali sa spoločne do budovy gymnázia. Na väčšinu profesorov už môžu len spomínať, napríklad na triednu Kláru Kondorovú. „Boli to ľudia s autoritou, my sme si ich vážili a niečo nás naučili,“ hovorí o profesorskom zbore vtedajšieho gymnázia Straka. Dodnes ešte žijú niektorí, Dérerová, Sečkár Moško. Hoci, ako tvrdí Božena Zajánošová, boli potvorská trieda, v porovnaní s dnešnými študentmi mali väčší rešpekt k profesorom a hocičo sme si nedovolili. „Ja som raz bežala po chodbe a zastavil ma profesor Vikár. Takú mi zavesil, aby som si zapamätala, že nemám lietať a môžem spadnúť. Doma som to musela povedať a mama nemala žiadne zľutovanie. Len povedala, že mi mal dať ešte jednu,“ spomína Astrid Keblúšková.
Za súdržný kolektív vďačia aj triednej
To, že sú stále taký dobrý a zohratý kolektív pripisujú výbornej výchove doma, v rodinách i v škole. Je to aj vďaka triednej, že z nás vytvorila takýto kolektív, naučila nás čestnosti, pravdovravnosti,“ uviedla Keblúšková. Ako ju doplnil Straka: „Neboli sme súdruhovia, ale boli sme súdržní.“ Aj Oľga Piskoríková konštatuje, že nebola medzi nami závisť, aká je dnes. „Nepozerali sme sa, kto koľko má a kto má viac. Dnes sa vyznávajú iné hodnoty. Bola rovnosť, kto vedel, dostal dobrú známku, kto nevedel zlú, a nehľadelo sa, či nosí do školy sponzorské.“
Zažili aj študentské lásky
„A my sme dievčatám písali verše a dohadovali sme sa lístkami,“ dopĺňa Straka. „Veru, viac sme sa hanbili,“ pridáva Piskoríková, ktorej sa v škole posmievali, že po nej pokukáva spolužiak. „A ja som s ním pritom tri roky neprehovorila ani tri vety. Naše vzťahy boli také čisté. Až na stretnutí po 40 rokoch som mu povedala, preboha, veď mi už niečo povedz.“
„Boli sme dobrý ročník a dokázali sme sa v živote úspešne uplatniť,“ pripája sa k debate Libuša Barkáčová. „Sme tu 26-ti a máme dokopy 82 titulov, žartom dodáva Straka. Ako však všetci tvrdia, nerobia žiadne rozdiely medzi sebou. Tu sú všetci opäť študenti jednej triedy. „Sme kolektív, čo stále drží spolu. Cítiť, že tu nie sme z donútenia, ale z radosti, že sa stretneme,“ myslí si Barkáčová a Božena Zajánošová ju dopĺňa: „Veľmi sa potrebujeme stretávať.“
Ako dodáva tvorkyňa kroniky, na triednom stretnutí má vždy 18 rokov. „Neviem, akú má kto školu, nezaujíma ma koľko kto robí a má, zrazu sme tí starí spolužiaci.“