Je pol piatej ráno a železničná a autobusová stanica sa začína zapĺňať prvými cestujúcimi do práce, školy, či na výlet. Rušnejšie ako na vlakových nástupištiach je na jednotlivých zastávkach autobusov. „Otvorím ti kufor,“ prihovára sa tridsaťsedemročný Braňo šoférovi, ktorý práve prišiel. Vie otvoriť kufre na všetkých typoch autobusov. Za tie roky, čo sem pravidelne chodí, sa to naučil. Aj šoféri ho berú medzi seba. Pozná meno vodiča každej linky, dokonca si pamätá ich zmeny. O odchodoch a príchodoch autobusov nehovoriac. Pozná predavačku v novinovom stánku, ženy z bufetu i tie, čo predávajú lístky. Dokonca si pamätá i niektorých cestujúcich.
Choroba si nevyberá
Jednoducho Braňo. Braňo Hruška. Narodil sa s obrnou. „Napriek tejto chorobe absolvoval celú základnú školu, ako ostatné deti,“ spomína si mama môjho bývalého spolužiaka, ktorý býva v byte na ulici Jána Halašu. Len o vchod ďalej od Braňa. „Vtedy sa o neho starala hlavne babka. Dnes žije v garsónke sám,“ dodáva. „Ale aj tak v byte takmer nebýva. Častejšie ho stretnúť na stanici,“ pridáva spolužiak. „Choď vlakom, ďalší autobus ti ide až o tri hodiny,“ pristúpi ku mne Braňo po tom, ako mi šofér pravidelnej linky Brezno – Brno a späť oznámil, že je plný. Lenže to, že vlak do Brna ide takmer päť a pol hodiny a po ceste treba šesťkrát prestúpiť, Braňovi nikto nevysvetlí. Nikam sa neponáhľa. Jeho nepriateľom nie je čas, ale choroba. Podľa lekárskeho slovníka spôsobuje detskú mozgovú obrnu poškodenie mozgu dieťaťa v tehotenstve, počas pôrodu, alebo po ňom. Choroba sa v neskorších fázach nezhoršuje, no nedá sa komplexne vyliečiť.
Zalievaná a dva cukry
V staničnom bare je ako doma. Má tu svoju kávu, obsluhe zaplatí akurát tri koruny za cukor. Občas mu niečo objednajú i vodiči. „Najčastejšie však pije kávu. Skonzumuje jej neuveriteľné množstvo. Zalievanú s dvoma cukrami. Pije ju hneď horúcu, akoby mal azbestové ústa,“ smeje sa mladá čašníčka Natália. Braňo si na ňu tak zvykol, že jej volal aj na Silvestra. „Vynáša nám smeti, po umytí dlážky vylieva vodu z vedier. My mu za to niečo dáme.“
Zdôverí sa len kamarátom
Práve do baru na stanici, kde Natália pracuje, chodí Braňo najčastejšie. Keď som na neho žmurkla, dvakrát otočil hlavou okolo vlastnej osi. Vždy ňou točí, keď ho niečo rozruší. Sprava doľava. Niekedy aj naopak. Takto s ním asi nekomunikuje veľa ľudí. Očividne sa hanbí a má strach. Možno aj preto, lebo zažil ich neprajnosť. Ako hovoril spolužiak, kedysi si z neho robili deti z Juhu posmech. Často mu chodili vykrikovať pod okná. Možno preto dnes pôsobí na niekoho agresívne. Agresívny však nie je. „Len veľmi kričí,“ podotkne s úsmevom vedúci baru Jozef Sučanský. Ale to je zároveň jediné negatívum, ktoré na Braňa povie.
Miestny informátor
„Ak niekto potrebuje poradiť, hneď voláme Braňovi. Autobus do Ostravy? Nie je problém, Braňo podáva presné informácie i o medzinárodných linkách,“ vyzdvihuje jeho klady Sučanský. Za tie roky si vybudoval takú dôveru, že predavačka z novinového stánku ho posiela platiť šeky. „Je zodpovedný a dôsledný, cudzie peniaze neminie,“ priznáva Natália. Len raz ho ktosi poslal do obchodu po párky a rožky. O chvíľu sa vrátil bez párkov, rožkov i peňazí. Tie si odložil aj s taškou na poličku v obchodnom dome, kým šiel pre košík. Keď sa vrátil, peniaze boli fuč. Igelitka ostala. Aj Sučanský si spomína na ďalšiu veselú príhodu, ako mu Braňo pomáhal niesť sud piva. „Tak sa zaň zavesil, že po chvíli som niesol nielen sud, ale aj Braňa sám.“
Každý počúva na slovo
Zatiaľ prišli tri autobusy. Jeden smer Bratislava, druhý do Tatranskej Lomnice a tretí do Brna. Brňák a Lomnica majú polhodinovú pauzu. Z autobusov vystupujú cestujúci, aby si aspoň na chvíľu pretiahli usedené telá. Šoféri v bielych košeliach a modrých vestách si zapaľujú cigarety. Po chvíli prichádza Braňo. „Už si tu? Včera si nerobil. V Brne končíš? Koľko ti trvá cesta najrýchlejšie? A koľko najpomalšie?“ Zavaľuje otázkami vodičov. Niektorí okolostojaci nechápavo krútia hlavami. Skoro ako on, len s tým rozdielom, že trenčianskemu invalidovi sa to dá ospravedlniť. Niekedy si sadne do autobusu a pozoruje nastupujúcich. „Sem si sadni!“ prikazuje mladému chalanovi, ktorý ide, súdiac podľa tašky na notebook, do školy. S meravou tvárou poslúchne na slovo a sadá si na tretie sedadlo k oknu. Ani staršia pani nesúca veniec na hrob neprotirečí a sadá si na priradené miesto. Takto pomaly pousádza celý autobus. Nikomu to nevadí. Ba naopak, zabáva cestujúcich.
Niekedy sa zvezie
Zrazu sa pohneme zo stanice. Cestujúca, ktorá pred chvíľou držala v ruke veniec, vyťahuje z kabelky rožok. Vôňa salámy sa nesie postupne celým autobusom. Plynulé tempo starej Karosy niektorých uspáva. Šoféra zabáva Braňo, ktorý ide s nami. Len na najbližšiu novomestskú stanicu. Stačí. Vystupuje. Autobus štartuje a šofér ešte raz trúbi na rozlúčku. Braňo sa vzďaľuje. Vidno už len modrý fľak. Modrá bunda, modré rifle padnuté na bedrá a široký bezzubý úsmev, z ktorého stúpa kúdel dymu. Cigáro si neodpustí. Pľúca má silné, jednu cigaretu vyfajčí na päť ťahov. Lúči sa. Počká, kým ho ďalší šofér odvezie späť. Nebude to dlho trvať, veď pozná takmer každého.
Detská mozgová obrna:
Označenie pre ochorenie detí, ktoré je následkom poškodenia mozgu v tehotenstve, počas pôrodu i po ňom. V rannom detstve sa prejavujú u chorého poruchy vývoja – predovšetkým v pohybovej sfére, na centrálnej úrovni môžu byť i poruchy reči. Stav sa nedá vyliečiť. Pacient vyžaduje intenzívnu a komplexnú liečbu a včasné diagnostikovanie. Významná je rehabilitačná liečba (hipoterapia). Dôležitá je psychosociálna podpora. Ochorenie sa v neskorších fázach nestupňuje.